Kráčam a premýšľam. Kde sa stratila jar? Kde sa stratili šteklivé a láskavé lúče prebúdzajúce k životu všetkých ľudských zimných spáčov? Zmrzli na polceste?
Babka „snežienkárka“ si zadudre popod svoj červený nos:"Kúpte si, slečna!"
Zvláštne, dnes sa jej akosi nedarí svojimi poloskormútenými kytičkami prvých poslov jari navodiť tú správnu atmosféru.
A mne? Darí sa mi vnášať jar do života ľudí okolo mňa?
Som šípom vystreleným zo slnka, ktorý šteklí kútiky úst človečenstva?
Som jarné kvieťa len podľa dátumu narodenia?
Som snežienka, ktorá vyčarí úsmev na tvári dieťaťu i starcovi?
Vnáša moja existencia jarné obrodenie do tohto sveta?
Niekedy som príliš skormútená. Ako tie zmrznuté kytičky. A nechám si svoju radosť vziať obyčajným, no neobyčajne rozšanteným vetrom. Alebo dievčinou s hrubou omietkou na tvári, ktorá investuje milučké a presladené slová do svojho vyobliekaného miniatúrneho palácového pinča, no na ľudí vrčí už zďaleka. A či hlúčikom opilcov v stave totálne mimózy.
Potom sa však na obzore objaví dievčatko, ktoré sa na námestí zničohonič zastaví pri neznámom pánovi a opýta sa:Ujo, môžem pohladkať vášho psíka?
A v obchode sa traja drobci spiknú proti svojej mame, odmietajúcej kúpiť im keksíky a skandujú na plné pusy: „Mami, kúp nám celú Billu!Billu!Billu!“
Do autobusu vpadne rodinky-otec, mama a synček a všetci traja svorne cmúľajú lízatká a držia sa za ruky.
A ja sa pristihnem pri tom, ako sa usmievam.
A túžim po tom, aby sa usmievali aj iní.
Potom ráno otvorím okno dokorán a dovnútra sa vlúdia vzduchové špirály jari. Spevavce pilne koncertujú a bublinky kyslíka nádherne voňajú.
Prichádza jar.
A ja som snežienkou.
