1=1?

Orwel vo svojich esejach píše ,že v každom z nás žije nacionalista. Časť našej osobnosti ,ktorá o istej veci nedokáže uvažovať rozumne a bez emócií. Môže to byť vlasť, futbalový tím, či politická strana. Alebo rovnosť medzi mužom a ženou. Aj vy ste sa už asi raz ocitli uprostred sporu, kde rozum nemal miesto. Súťažilo sa len o to kto vymyslí trefnejší argument, ktorým zosmiešni druhé pohlavie. Inak mierumilovní ľudia ,vaši piatelia ,známi, vy samy ste sa odtrhli z reťaze a nič vás nedokázalo zastaviť v ťažení, aby ste obhájili. A čo vlastne? Pojem feminizmu nie je zrejme nikomu cudzí .No častejšie vyvolá úsmev, či dokaonca pobavenie. Myšlienka pritom vzišla z túžby žien po rovnocennosti.Mali a stále majú čo povedať. Že nechcú byť len doplnkom bytového zariadenia. Túžia, aby bol ich názor rešpektovaný aj pri takej dôležitej veci akou sú voľby.Aby bola ich práca ohodnotená rovnako, a vlastne pre samotnú možnosťpracovať,uplatniť talent a schopnosti. Tak prečo sa dnes usmievame? Lebo podstata sa stráca a často zostáva len krik.Nedávno som počula , že čoskoro vyivinú medódu oplodnenia, vďaka   ktorej už k počatiu nebude potrebný muž. Možno len námet pre román ,no mňa skôr mrazí pri pointe celého príbehu. Keď tie čo kritizovali mužskú nadradenosť, neohrozne a zjavne s čistým svedomím pretláčajú do popredia ženskú populáciu. Pritom sa mi niekedy zdá ,že zabúdajú kým sú. V neobratnej snahe vyrovnať sa mužom si obliekli saká a zradili skutočnú ženskosť. Uvedomujem si , že je ešte stále čo doháňať. Vo vzťahoch pracovných i súkromných , aby sa dosiahla vyváženosť. Najskôr sa však musíme naučiť ,čo je rešpekt a že farby nám práve svojou rozmanitosťou obohacujú svet, lebo sa vzájomne doplňajú.