Mať osemnásť rokov a odísť do kláštora, nie je to nič zvláštne v našich pomeroch (taliansku skúsenosť opisuje v Peter Bílý v Démone svätosti). Skúsiť si mníšsky život, mladícky zápal, stretnutie s realitou, strata ilúzií a ideálov, návrat. Bol raz jeden mních, už nie je, ale to je nudná pesnička, skúsme sa vrátiť, a pospomínať si na staré dobré mníšske časy.
Je február, posledný mesiac, keď človek študujúci na gympli môže podať prihlášku na výšku. Informácia sa šíri ako blesk, z 200 štvrtákov, nepodal prihlášku 1, dôvod je neznámy. Doma nič nepovedal, do poslednej chvíle, povedal krátko, nebudem študovať, dajte mi pokoj. Zmaturoval na samé jednotky, rozlúčil sa, mal prázdniny ako každý, prišiel september ..
Zbalil sa, jeho matka plakala, to matky robia, otec tiež, jeho syn odchádza, zomierajú jeho sny, o bohatom, úspešnom synovi, ktorý sa vzorne stará o svojich rodičov, odchádza a má všetko v paži. Posledné slová, nastupuje na vlak, ešte si skontroluje či má pas, čaká ho pár hodín, jedna východná hranica, veľké Levie mesto, stretnutie s mníchom, viac nevie.
Bol unavený, ale nespal. Vzrušenie, očakávania, strach, nechal všetko, spálil mosty, nepýta sa či je to správne, tak to cíti, tak to urobil, má osemnásť.
Cesta je mu ukradnutá, už sa vidí v mníšskom habite, už si plánuje, ako zariadi svoju mníšsku celu, oblečenie rozdá chudobným, nenechá si nič, pojem „cesta späť“ nepozná, cestuje jedným smerom, ešte nevie že sa vráti, ešte verí, to bude aj potom, teraz je mladý, cestuje, je koláče od mamky, už bude jesť len suchý chlieb, milo sa usmieva na cestujúcich, veď oddnes je tu len pre iných, pozerá sa von oknom, už nie je architekt, ktorý rúbe stromy, aby postavil krásne stavby, príroda je a sa nemení, tam sa mlčí, už sa teší na prechádzky v mlčaní, zahĺbený do seba, s kapucňou na hlave, so ščotkami v ruke, zatiaľ je vo vlaku, cestuje, zaspáva ..
zobudí sa o štyri roky ..
