Nastavil si budík na 5:00, bude horlivý mních. Nechápal, ako je to možné, že vstávajú tak neskoro, 7:00, to nie je možné. Zobudil sa 5 minút pred budíkom, vstal, umyl sa, obliekol, je 5:27, má ešte 1,5 hodiny, čo s nimi? Takúto otázku si nekládol, zobral si svoju jedinú knihu, ktorú si priniesol z domu, preskočil úvod, začal od 60 strany. Predsavzal si, že bude takto čítať každý deň.
6:55, zvon, konečne, ide do kaplnky. Je to malá kaplnka, zjavne urobená spojením dvoch izieb, drevené lavice, oltár, sviece, obraz svätca-zakladateľa. Omša je krátka, bez spevu, zvláštnych ceremónií. Na konci sa dozvie ďalší bod programu – raňajky. Ostatní mladíci, asi jeho budúci spolubratia, sa rozprávajú, on mlčí. V jedálni už čakajú starí mnísi, nemajú čierne rúcha, sú v civile. Všetko je nové, nečakané, ešte nerozmýšľa, stále sníva, spí, verí, že to je to miesto vykúpenia. O 9:00 ďalšie stretnutie. Ide s ostatnými, rekreácia, miesto kde sa dá vypiť káva, čaj, zjesť nejaký cukrík. Počúva. Všetci sa skúmajú. Tie isté otázky dookola, skade si, čo si robil pred tým, kde si študoval, čo tvoji na tvoj odchod, páči sa ti tu, atď., atď. Nudil sa. Dúfal, že nájde aspoň jedného, takého ako on. Nebude mrhať slová na svetské rozhovory. Nato tu neprišiel. Oddnes, od tejto chvíle bude rozprávať len o bohu a mníšskom živote.
Zvon, čas na stretnutie. Prišiel ten mladší mních. Predstavil sa, on bude ich predstavený. Program dňa, od zajtra prednášky, budú aj rajóny, upratovanie, pranie, skoro ako v normálnom dome (alebo ako na vojne?). Ešte dostali modlitebníky, nijak zvláštne, masová tlač v tvrdom obale. Nasledovala prehliadka, tu je miesto mladých mníchov, tu bývajú starí mnísi, tu je jedáleň, tu kuchyňa, tu je sklad, tu rekreácia, tu je povala, tu posilňovňa, tu prednáškareň, tu hosťovská izba, práčovňa, žehliareň, tu sú svine, tam sliepky, tu je starý pes, tu je pivnica, tu je vchod do záhrady, tu býva opát, tu sa vchádza do kostola, tu je kostol, .. stretneme sa na obede.
Poobede dostali všetci voľno. Okrem štyroch, ktorí dostali prvý rajón v kuchyni, ale nemajú to také ťažké, veď sú na svete umývačky riadu. Ostatní odišli do mesta.
Ostal sám v cele. Do mesta? Ako môže ísť do mesta, ak s toho hnusného sveta utiekol sem, do tieňa kláštorných múrov, kde už bude bezpečný od všetkých nástrah, pokušení, zvodov a návrhov hriešneho sveta. Jeho spolubývajúci je ešte tam, na druhej strane, našťastie dnes už bude tu, v bezpečí.
Išiel sa prejsť do kláštornej záhrady. Bola to malá záhradka, zopár kvetov, a niekoľko záhonov zeleniny, ktoré okopával 90 ročný starec – mních, ktorý čaká na smrť. Prihovoril sa mu. Prečo nie, dozvie sa isto niečo múdre, niečo, čo bude živiť jeho mníšske dni. Čo bolo dnes na obed? – spadol z nôh, starec sa pýta na jedlo, nič viac. Povedal mu, starec poďakoval a znovu začal okopávať zeleninu.
Nudil sa, bol sám, zamknutý do seba a do svojich predstáv, do svojich snov, ideálov. Spal. Zobudí sa o niekoľko rokov, teraz spí svojim spánkom.
Večera, po večery krátke modlitby, spoločná rekreácia, predstavovanie sa, tie isté otázky dookola, podobné histórie, podobné úsmevy, podobné .. podobný. Mal dosť tohto dňa, ale prežil ho, zajtra bude nový, iný, lepší, viac mníšsky. Ale až zajtra.
Jeho spolubývajúci neprišiel, a ani nepríde, rozhodol sa zostať. Zostať? V tom hriešnom svet? Nechápal. Zaspával. Je noc.
