Keď ľudia uzatvárajú určitéobdobie zvyknú ho rekapitulovať. Nájdu sa pozitívne i negatívne stránky,trochu sa o nich porozmýšľa, a potom satoto obdobie uzavrie a s novou tvárou sa ide ďalej. Koniec strednej školy -koniec obdobia, ale pre mňa je to trochu väčší koniec ako pre iných. Akoštudentovi mi nič nechýbalo, veď rodičia sa o mňa starali, keď som chcel apotreboval mohol som sa o nich oprieť, keď som niečo nevedel mohol som ichpoprosiť o radu. Boli pri mne. Ale teraz odchádam a už budem bojovať bez nich,ja - sám.
Keď som prišiel na gympel, škola to bol môj život. Učil som saniekoľko hodín denne, učil som sa dopredu a často aj to, čo som nemusel vedieť.Ale štyri roky urobili svoje, už taký nie som, a som rád, že nie. Ak by som malčo najstručnejšie zhrnúť, čo som sa tu naučil, tak to je, že škola nie jenajdôležitejšia vec na svete, že sú tu dôležitejšie veci. Naučil som sa, žeškola mi možno dá kvantum informácií, ale neurobí ma lepším človekom.
A kamidem? Chcem zasvätiť svoj život Bohu,preto odchádzam do kláštora. Dobrovoľne si volím chudobu, panenstvo (čistotu) aposlušnosť. Toto má byť môj život. Pre mnohých je to bláznovstvo, mladíckanerozumnosť, fanatizmus, alebo zastaranosť. Čo je to pre vás? (Pravdepodobne savám vybaví obraz stredovekých mníchov, ale je 21. storočie, a za tých párstoročí sa to trochu zmenilo.)
Opúšťam svoju rodinu so slzami v očiach, veďmladšia sestra má len šesť rokov, a ja neuvidím ako rastie. Štedrovečerný stôluž bude mať len päť stoličiek, budetam len pohľadnica odo mňa. Veľmi tobolí , a aj tak idem. Prečo? Boží hlas je silnejší ako ja. Často to chcem vzdaťa povedať nie, ale ten hlas je taký silný, že jednoducho nemožem nepovedať ÁNO.
