Tento týždeň sme mali besedu. Ja osobne vcelku obľubujem tieto záležitosti. Nielen preto, že sa väčšinou konajú cez vyučovanie. Proste ma baví počúvať ľudí, ktorí bez problémov vravia o svojom živote (pretože častokrát majú čo povedať) pred publikom. Úplne neznámym publikom.
Možno vám niečo hovorí meno Igor Hochel. A možno nie. Pre tých druhých len tak v skratke. Literárny kritik, ktorý nielen "kritizuje", ale tiež prednáša v Nitre na Katedre slovenskej literatúry, prekladá i píše vlastné dielka. Zaujímavý to človek.
No a práve on prišiel na našu školu. Obsah celého jeho rozprávania je pre tento článok absolútne nepodstatný. Čo vám však chcem povedať je, že ako človek, ktorý sa orientuje predovšetkým na súčasnú slovenskú literatúru, nám odporučil pár knižných titulov. Medzi inými aj tento- Samko Tále. Kniha o cintoríne.
Mnohí z vás asi vedia, že Samko Tále je len pseudonym, pod ktorým sa skrýva žena. Ale už zachádzam tam, kam som nechcela. Ide o toto...
Keď vám nejaký kritik odporučí knihu, začnete o nej uvažovať. "Keď to povedal on, niečo na tom snáď bude." Hoci názor na knihu je veľmi subjektívny a nie vždy sa naše názory a dojmy z nej zhodujú s recenziami. A možno to bola práve zvedavosť, či je Igor Hochel naozaj dobrý kritik a či sa jeho čitateľský vkus (aspoň trošku) podobá tomu môjmu.
Musím uznať, že hej... Fakt geniálna kniha... Geniálne napísaná s akurátnou štipkou humoru, o ľudských osudoch vnímaných očami muža, ktorý vlastne ani nie je muž. Skôr chlapec. (to je asi tak všetko, čo vám o nej poviem)
Tak teda všetkým milovníkom knihy, ktorým sa TÁTO ešte nedostala do rúk: "Čítajte, neoľutujete!"
Len toľko som chcela... :)
