Netúžim po dokonalosti. Stačí, keď mi vkladáš do ruky jablko. Je len pre mňa a ja by som si ho najradšej nechala na pamiatku. Odteraz budem aj ja viacdávajúca.
Rátam zuby jazykom. Zo strachu, že sa sen vyplnil.
Čo vidíš? Kto som? Ak to nie je tajomstvo, si za pravdu? Hej. Si dieťa tejto doby.
Zapálila som hrubú sviečku a počúvala Eleanor put your boots on , neporiadok na stole, papiere. Aj takto zapĺňam svoj životný priestor. Zapĺňam svetrami, vodou, labelom, údeným syrom, čínami, novinami, bavlnou, fotkami,...
Keď odchádzaš, obzri sa či som stále tam, kde si ma nechal. Náušnice u teba na stolíku. Mám ich doma ešte kopec. Nedbalosť.
Dívam sa na svetlo, ktoré je zároveň teplom. Tebou.
Niekedy si pripadám hnedovlasohlúpa. Že je to celé zvláštne. Celé nakrivo. Nevšednosť. Jeden bez druhého. Absurdná predstava. Necítim to tak každý deň, ale rada by som.
Básnik napísal ceruzkou: Keby bola pravda, že dobrého je málo, bola by si menšia ako zrnko piesku. Neviditeľná. A potom tie slová vygumoval. *
Kráčať večer ulicou... vidieť a tváriť sa, že toto sa ma netýka.
Nechcem povrchne myslieť. Nechcem zatvárať oči. Pred ničím. Nevyspitateľnosť. Čo nás čaká? Čo nás neminie? Všeliaké dni a všeliaké chvíle. Ťažké chvíle, veselé chvíle. Neviem ešte celkom rozlišovať. Bezstarostnosť. Niekedy, keď je tma, bojím sa. O teba aj o to, čo bude. Na stole výkres. Maľujem svetlo...
* ešte o ňom budete počuť ;)
