Mi prišlo, že život sa akosi záhadne vyriešil. Bez povšimnutia. Že netreba viac robiť rozhodnutia, ktoré ublížia. Najviac aj tak asi mne. Môžeme si sadnúť a prežívať detskú demokraciu. Nerobiť rozdiely. Nepoznať význam slova letargia. Používať len výrazy s veselým významom. Ako napríklad mačkažák. Mečovať sa s ceruzkami. Energia všadeprítomná. Považujme to za istý druh abstraktného umenia. Tie návaly citov, keď sedíš tam , kde treba byť ticho a tváriť sa zúčastnene, no tebe sa chce milovať. Fyzicky aj metaforicky. Kvôli rýmu. Emocionálny šok. Čakáš na prestávku. Neznelú a možno aj znelú. Nech je zmena. Nech sa ručičky točia opačným smerom. Nech to, že som tu neznamená, že inde nie som. Dnes si na mne nedajte záležať! Aj tak dobre, pretože si veľa uvedomujem. Neprítomnosť čerstvého vzduchu napríklad. A potreby. Nedostatky. Moje, tvoje, vaše. Pozostatky vo mne. Sú vlastne veselé, len sa javia neutrálne. To bude tým komunikačným stereotypom. Treba vedieť robiť reč. No niektoré slová vyzerajú lepšie na papieri. My už toho veľa vieme a ani o tom nevieme. Si mi povedala, že slovo love je neskutočne škaredé. Aj na papieri, aj všade. Komercia. Nahá pravda. Poďme si myslieť, že všetky naše názory sú správne. Som s tým absolútne stotožnená.
Utrum.
