Keď vás zvuk budíka prebudí z práve snívanej reality- nereality, a tak sa práve on stáva terčom vašich útokov, nadávok či pohľadov schopných roztrieštiť aj diamant.
Keď by ste pre šálku kávy vraždili alebo aspoň zapredali dušu diablovi. A za niekoľko minút strávených dlhšie v posteli by ste mu pokojne ponúkli aj duše svojich najbližších.
Tak také bolo dnešné ráno. Pochmúrne, kruté, ľahostajné a ešte k tomu arogantné!
Nijako sa nedalo presvedčiť, že dnes nie je ten správny čas (ale to asi nikdy) na jeho nemiestne žarty. Ale vraj to nebol žart a ja som zabudla, aká môže byť zábava zábavná. Pch... čo si o sebe myslí? Nuž čo... Bola to síce nepekná hádka, ale zaslúžilo si. Veď som mala pravdu. Ako obvykle.
Kráčam si len tak. Nemotorne. Ulica ešte spí. Asi má nárok. Život vie byť nefér... a pes. Alebo minimálne psík. Viac sa nad tým nepozastavujem. Totiž... nevládzem.
Prechádzam popri ´Večierke´(ktorej sa ten názov vzhľadom na momentálny čas akosi nehodí, ale podľa polohy slnka by sme mohli usudzovať, že je večer... či dokonca noc) a neverím vlastným očiam. Ujovia v montérkach a rozličných starých oblečkoch už stihli skonzumovať svoje raňajky... tekuté... Mali podobu asi dvoch pív a troch maličkých. Juj... ako ma to len potešilo. Smiešne. Ale... boli so mnou na jednej lodi. Otroci rána (by sa mohla volať). No čo... každý sa s tým/ s ním vyrovnáva po svojom.
Ďalej kráčam s úškrnom. Ale iba takým malilinkatým. Začínam si myslieť, že mám halucinácie. No netešte sa predčasne. Bol to len pán farár, ktorého hlas sa rozliehal z neďalekého kostola. A pred ním stálo niekoľko áut. Rozum mi postával. Tí ľudia nemôžu v noci spávať? Ale veď nevadí... Ďalší spoluvýletníci na plavbe do neznáma. Teším sa. Isto bude zábava. Zajtra, keď vyjde slnko ti niečo poviem. A pravdepodobne sa ti ospravedlním. Veď si také čarovné.
