Prší. Neprestajne. No otázka chcenia je už dávno vyriešená. Máme predsa pršiplášte a nepremokavé bundy s kapucňami. V ruksaku štrngajúce zvončeky, ale aj tie nemé. A zrazu sa ti všetko chce (napríklad aj cikať v autobuse). Aj napriek tým kvapkám.
Prísť v tom najlepšom. Hlava je už chvíľu deravá. Chcela by povedať veľa vecí. Napríklad, že vyzeráš krásne a aj tvoje ruky sú krásne a ešte vedia pekne hladiť, ale nepovie, lebo... lebo... sama nevie. Je už taká.
Dívať sa na Toma Smitha s otvorenými ústami a rozmýšľať nad tým, že veľa dievčat by teraz chcelo byť jeho klavírom. Potom mať na chvíľu hlavu v oblakoch, ale skutočne len na chvíľu, pretože "jsem se hodně bála" a v šatách niečo, čo nie je tvoje a pod nimi nič.
Chuť veľa fajčiť a preháňať to s alkoholom. Dať si sprchu v stane, jašiť sa a veľa sa lúbiť. Vyzeráš hrozne, keď piješ krabicové víno a rozlievaš a monotónna hudba sa ti vrýva do pamäte. Prenasleduje ťa ešte dlhý čas.
Cestovať a lúštiť sudoku. Nedarí sa ti, tak si dáš radšej domáce víno a je ti dobre. A keď dorazíš, rozložíte stan a ty mi vyberieš spacák z dna ruksaku a ja ti poviem, že ťa ľúbim s mäkkým ľ a ty sa spýtaš či kvôli tomu spacáku. No hej, presne preto. Pre tú maličkosť. Pretože to je láska.
Jesť dookola chicken burgre až kým nám nenarastú krídla a nezačneme kotkodákať alebo kikiríkať ako to dievča o piatej ráno. Piť studenú kofolu s ostrýma bublináma a veľa sopliť. Tancovať na je to leto a veľa sa smiať na chlapcovi vo fialovom pyžame so psíkmi a gréckom polobohovi s vavrínom za uchom.
Pamätať si tváre a občas aj mená, sfukovať mravce zo stehna i z ruky, zaspať na tebe a zistiť, že som o nič neprišla, vymeniť si okuliare a s babami lámať chlapčenské rekordy, bez hrdosti.
Večer ešte rozmýšľať či niečo podniknúť alebo ísť spať. Vyberieme si druhú možnosť, aby sme sa mohli ráno zobudiť a cestovať späť do reality, pretože aj keď je dvojtýždňový maratón plný hudby nezabudnuteľný, dozaista aj vyčerpávajúci. Raz darmo, starneme. Tak neviem či už stačí alebo chcem ešte?!
