Niekedy, keď večer zdvihneš hlavu a uvidíš batikované nebo, máš zrazu poetickú náladu a možno, keby si to vedel, začal by si aj rýmovať a robiť všeliaké romantické gestá a otvoril by si fľašu vína. Pretože básnici ho majú radi.
Inokedy, keď stará mama asi po stý raz vysloví meno Marka Šlabikárová alebo Terka Šalátová, máš veselú náladu, pretože sú veľmi smiešne a chce sa ti tancovať, kresliť kvety, posielať vzdušné bozky a ukazovať zuby.
A vtedy, keď ani nevieš, že som, mám smutnú náladu. Chcem, aby si vedel. Veľa vecí. Len ty. Byť niekde ďaleko, stať sa neviditeľným alebo aspoň na chvíľu niekym iným. Možno rozšafnou Edith Piaf v čase, keď bola s Henrim a kľúčom nevedela trafiť do dierky.
A keď povieš o niečom, o čom neviem, mám zahanbenú náladu a v duchu si vravím, že alkohol je nepriateľ a dávam si všeliaké záväzky a lovím v pamäti, a keď nič nenachádzam, búcham hlavou o stôl. A keď si myslíš, že nič trápnejšie už nemôže byť, stane sa niečo, čo to zaklincuje.
Keď tebou hudba prechádza, keď ju vdychuješ ako vzduch a cítiš v končekoch prstov, začínaš mať šaliacu sa náladu, kedy máš chuť robiť grimasy a hrýzť ľudí do zadku a kričať a a a skákať najmenej meter tridsať a hrať nezmyselné hry, ktoré sú pre deti a byť dlho hore, aj keď už všetky podniky dávno zavreli.
A keď to všetko prežiješ, pochytí ťa taká nálada... dať to všetko na papier.
