Nič proti nim, veď aj ja som si tým prešla a na svojich hodinách i jazdách som zažila veľa zábavy, pretože môj pán inštruktor je jednoducho veselá kopa. A „bohudík“ za jeho pevné nervy a kľudnú povahu. Niekto iný by ma v tom čase asi najskôr vyhodil z auta.
Môj zlatý pán inštruktor mi vždy prizvukoval jeho obľúbené, nech to má imidž (niekedy vyslovené s jeho typickým šarmom- image:). No ale ten bohužial každej jazde chýbal, pretože vždy sa vyskytol nejaký kiks, ktorý sa mi podarilo vyrobiť. Nič veľké, ale predsa. Na poslednej (pätnástej) jazde mi povedal, že by to malo byť ukážkové. Nemožné. Veď sme sa na nej prvýkrát pohýnali do kopca.
Skúškami som, po dvojmesačnom kurze (to trval ešte dlhšie ako normálne), prešla. A čo teraz?
Za volantom som sa ešte ani zďaleka necítila isto. Veď som sa tam za ten čas naučila len držať volant a radiť rýchlosti. O zvládaní nejakých krízových záležitostí nemohlo byť reči.
Ešteže môj ocino si pred jazdami nevymýšľa výhovorky typu ponáhľame sa, tam je zlá cesta a podobne (on si pre istotu dá radšej jednu desinku), a tak vždy šoférujem ja. Nechápte to tak, že by ma do šoférovania nútil, pretože ja vlastne šoférujem rada.
Tým, že som s ním jazdila pomerne často, mi vždy mohol dať nejakú cennú radu a v krízových situáciách (ktorých som, vzhľadom na držiteľskú dobu šoferáku, zažila viac ako dosť) som vedela, ako si poradiť, jednať s jasnou hlavou. Preto odkazujem rodičom, ktorý chcú, aby ich deti aj autá zostali ešte dlho nažive, jazdite s deťmi po skončení kurzu. Teda iba v prípade, že viete poradiť a nie nakričať, viete usmerniť a nie nakričať a viete povzbudiť a nie... veď viete čo.
