Lebo sa správam detinsky a robím drámy, že by ma aj v tom národnom bez váhania obsadili. Budem hrať takú rozorvanú, čo som si donedávna myslela, že také neexistuje, ale už presne viem. Rozorvané (nielen) objatia.
Zoviera hrdlo a snažíme sa niekedy aj neplakať, najmä pred rodičmi, lebo potom všeliaké otázky a je to trápne, chápete. Bolo by asi dobré mať takú pesničku, o ktorej písala R., čo všetko odventiluje neviemkam a popritom sa môžeme dramaticky hádzať o posteľ. Mať pesničku, čo opraví srdce a vyčistí hlavu.
boli časy.
Sú veci, na ktoré potrebujem zabudnúť, sú veci, ktoré si musím pripomínať.
Potme si všímam dlaždičky v kúpeľni, všímam si sklobetónové kocky, teba na okraji vane. Niekedy aj to, čo robíme, nie je uspokojivé. Žasnem nad tým všetkým, ako sa to vyvíja, kam sa to uberá. Vyklíčili nám srdcia, potom sa zošúverili. Možno to niečo znamená.
Teraz je to tu plné osláv, osláv života. Aspoň už vieme, že keď nás najbližšie odtiahnu v St. Pöltene, bude to za dvesto, ako pre nás. Že najlepšie sú asi nenáročné oslavy, po ktorých musíme liezť záchodovým oknom, že niekedy by som proste mala dať ruky preč a nechcieť mať veci príliš uhladené, že niekedy môže byť aj niečo lepšie ako skostnatené predstavy v bledoružovom rámiku.
Stále nerozumiem ako bolo myslené: Chcel by som ťa zviesť/zviezť. (?!) Asi sa nechám, keď niekam pôjdem, keď budem mať chuť. Záleží od teba.
