Videli sme sa dvakrát. Stála som pred intrákom horúčkovito prehrabávajúc svoj kabát pod domnienkou, že som stratila kľúče. Omylom do mňa drgol, čosi zabľabotal. Hlavu mal zvesenú a ledva sa udržal na nohách. Je režisér. Každý umelec je alkoholik.
Dnes som čakala na zastávke. Prišiel práve vtedy keď autobus, ešte stihol zahasiť cigaretu. Pozreli sme sa na seba, nepovedali sme nič. Spoločne sme cestovali tridsaťdevinou, len na opačných koncoch. Priestor stratil svoje výsadné postavenie, čas plynul inak. Keby bol odvážnejší, mohol mi povedať ahoj, mohol povedať, že bol síce opitý, ale pamätá si ma, že dobre vie, čo som mala oblečené, aj akej farby bol môj lak na nechty. Mohol ma pozvať na kofolu a ja by som si to zapísala do diára, hoci by som to mala vryté do pamäti lepšie ako dátum svojho narodenia. Alebo ma radšej mohol rovno stiahnuť za ruku, vystúpili by sme na najbližšej zastávke a nevedeli by sme, kam tak náhlivo kráčame.
Nevieme kam kráčame. Počujem jeho hlas, počujem svoj smiech. Napadne mi, že vyzerá trochu ako mladý Vincent Cassel a že sme obaja francúzske typy. Zastavíme až po pól hodine a on sa na mňa konečne pozrie. To čakanie bolo najhoršie a najlepšie na svete. Pobozkajme sa. Pobozkáme sa. Zazvoní mi mobil. Ozve sa Filip: "Ahoj, láska..." a mne prebehne hlavou "si na tenkom ľade ako polárny medveď, dievča."
(keď treba niečo priniesť na autorský seminár)
