Zobudiť sa... oddýchnutá. Šoférovanie a potom dlhé čakanie aj napriek termínu o desiatej. Hnev vo mne. Dosť už klamstiev. Nech je všetko ako má byť. Nech platia isté pravidlá. Aspoň tie v zubnej ambulancii. Vojsť hneď po príchode a nemusieť počúvať zvuky, ktoré ma vopred zbytočne vyľakajú, hoci dnu nestriehne žiadne nebezpečenstvo. Ale nie... dnes si vypočuješ celý ten koncert. Aspoň správa od teba zlepší to čakanie... Vidina pekného večera.
Konečne odísť. S dobrým pocitom a tiež s úľavou. Kúpiť si noviny a koláč... višňový. Za statočnosť. A gratulovať narodenému ôsmeho ôsmy osemdesiatosem. Poznámka o dieťati šťasteny. Potom veľa uvažovať o pravidlách a spraviť zásadné rozhodnutia. Napríklad o tom, že vyhrám milión korún a kúpim si milión žuvačiek za korunu a pozriem si všetky české filmy, už viac nebudem poverčivá a múza ma bude kopať častejšie. Omnoho častejšie.
Vypnem motor a preruším tak prúd myšlienok. Babi ma už čaká s jedlom. Asi tiež za statočnosť. Sedím pri otvorenom okne a zrazu... prší. Hráme sa s autom a mám chuť ti prechádzať po jemných vláskoch a naučiť ťa nové slová a veľa iného. Cítiť silnú lásku v sebe.
Staré rozhodnutie okrem žurnalistiky vyštudovať aj fotku a veľa nových ako napríklad, že zistím, kým som. Nie pre seba, ale pre teba a nebudem sa báť zmien a tiež, že nebudem mať alergiu ani kliešťa a už nikdy si nepopálim jazyk, naučím sa vravieť o svojich (po)citoch a ešte ignorovať čas.
No nedá sa to všetko naraz. Musím už ísť...
