Škola moja každodenná

Začnem pekne po poriadku...   Materská škola pre mňa znamenala prvé objavy a nezodpovedané otázky ako napríklad: Prečo nechajú pani kuchárky mlieko vždy prevariť, aby sa následne na jeho povrchu vytvorila nie práve príťažlivo vyzerajúca koža? Tak tento úkaz je pre mňa záhadou dodnes a to ma už vo svete dospelákov považujú za svojho člena. Napriek tomu mám na škôlku krásne spomienky v podobe rozbitých kolien a platonických lások (veď to poznáte) a keby je tá možnosť, rada sa tam vrátim. Ale keďže tá možnosť nie je, nosím ju vo svojom srdci.   Základka. Super deväť rokov. Obdobie hľadania sa, nadobúdanie trvalých priateľstiev a tiež nejakých tých poznatkov. Najlepšie boli hodiny nemčiny, kde naša zlatá pani učiteľka prispôsobovala stupnicu našim vedomostným výkonom, najvtipnejšie hodiny fyziky, hlavne keď učiteľovi omylom vypadla protéza, najuvoľnenejšie hodiny nepovinných predmetov, ktoré sme vždy prekecali a tak ďalej a tak ďalej. Proste nádherných pár rokov, ktoré utiekli rýchlosťou svetla a ja som si zase raz uvedomila, že ešte nechcem odísť. No keďže by nebolo vhodné donekonečna chodiť do zéešky (a bez mojich kamošov by to aj tak nebolo ono), uložila som si aj túto školu do jedného z priečinkov v mojom srdci a šla som ďalej...   Nebolo to nakoniec také čierne ako sa na prvý pohľad zdalo. Na gympel som si veľmi rýchlo zvykla aj vďaka ľuďom, ktorí tvoria náš kolektív. Čo si budeme hovoriť. Proste sme si sadli. Spoznávali sme sa a užívali si spolu prvý ročník, ktorý považujem za najľahší. Vždy sme si pomáhali. Či už to bolo na lyžiarskom, keď sa niekomu z triedy podarilo vletieť do stromu alebo si niekto zabudol desiatu a nás čakal náročný deň s dvomi nemčinami doplnený nejakou zaujímavou písomkou. Vieme sa spolu zasmiať, ale i objať sa v ťažkej chvíli. Vieme sa povzbudiť v stresových situáciách a pochváliť vzájomné výkony. Takto to vidím v tejto, tak trošku, nostalgickej chvíľke, pretože maturitný ročník so sebou prináša ďalšie odlúčenie. Ďalšie zvykanie si na nových ľudí a prostredie. A tak mi nezostane nič iné, iba nosiť aj strednú školu v srdci a dúfať, že pri výbere vysokej budem mať rovnaké šťastie a stane sa pre mňa miestom, na ktoré budem s úsmevom spomínať do konca života.