Cítim vôňu dediny. Zbadám tvár dobrej starej ženy a počujem hlas dobrého starého muža. Sadáme si ku stolu a mne bol prisúdený kôš s hroznom, lebo vraj som straka. Nech si zobkám. A ja sa teším, lebo hrozno sú vitamíny. Ale nie také zo supermarketov, to sú škodliviny. To hrozno je mi aj neskôr zabalené, aj biele aj čierne, krásne voňavé otilkové, aj rozmarín. Vraj, keď sa budem vydávať. Chudáčik, snáď dovtedy nevyhynie. Ešte nám pribalili paradajky, ktoré ja zásadne oslovujem rajčiny, vajíčka a chceli aj pol sliepky, akoby sme nemali čo jesť. Mamka zásadne protestuje a nakoniec vyhráva. Ale len boj so sliepkou. Potom musím ešte čakať, lebo cikpauza, lebo cigarety, lebo nedopité víno, lebo nevypovedané vety,... Stále treba na niečo čakať a ja to neznášam, lebo chcem robiť veci. A ja musím často čakať. Napríklad aj na zápise sme poslední, lebo veď ž. Sme mali byť radšej novinári a boli by sme n. Nech mi už povedia, koľko treba chodiť do školy a koľko bude voľna. Podľa toho sa buď zľaknem alebo odhodlám. Robiť umeleckosť, chcieť to všetko zachytiť, tú pocitovosť aj tie diery, ktoré po nej volajú. Mi povedia, že sa do všetkého hrniem a že odmietam rozumne sa správať. Že sa stále náhlim, že je lepšie čakať. Mali ma to naučiť. Vyhľadám si slovo trpezlivosť. Či mi niečo povie. Potrebovať vysvetlivky k vysvetleniam. Ale tých sa nedočkám.
Stálečakajúcastraka.
