Tak som sa aj ja dnes prinútila k malému privstatiu si o piatej hodine rannej a šup ho do nášho priemyselného parku korunky zarábať. Priznám sa, bola som pripravená na najhoršie. Nakoniec to však nebolo také beznádejné. Ľahká, priam až primitívna práca, ktorá spočívala v tom, aby som bielu umelohmotnú kravinku strčila do šedej, narátala ich desať do vrecúška a štyridsať takýchto vrecúšok vložila do krabice. Tadááá. Celá veda.
Je pravda, že sedieť tam osem hodín nie je veru bohviečo a kŕčové žily vedia znepríjemniť život, ale na občasné privyrobenie si, je tá práca fajn. Inak by som asi vravela, keby mám stráviť celý život na tomto mieste, pracovať osem hodín denne, päť dní v týždni... stále dokolečka dokola. Asi by mi to riadne udrelo na mozog. Aj preto som dnes nechápala, keď sa tie ženy samy ponúkali, že zostanú nadčasovať a ja som len premýšľala, preboha len to nie. Tešila som sa domov, na vaňu, na posteľ, proste na oddych. Príjemný oddych po dobre vykonanej práci. Osem hodín úplne stačilo. Veď všetkého veľa škodí. Aj peňazí...
