Všade ma počuť, keď kričím, mám silný hlas. Kompenzovať negatívne šepotom, snažíš sa ma počuť. Otáčam hlavu za mesiacom, ktorý je asisplnom. Odmietam viesť rozhovor v štýle mea culpa. Bežíme spolu na koniec ulice, lebo večery sú už trochu chladné. Máme zablatené topánky, dýchame plytko, bozkávame sa, keď začne pršať. S mojím novým ja sa (mi) žije ľahšie. Len sa trochu bojím, lebo auto v poslednom čase vydáva kovové zvuky. V duchu si vravím, že to nie je ozajstné a spievam si.
*neviem či sa viac bojím toho, že niečo bude alebo nebude...
Som asi trochu chladnokrvná, keď už ani tie komáre na mňa nesadajú. No a čo, aj tak budem vravieť príď a nehoľ sa! Vezmem si z vecí, z rozhovorov, z ľudí, čo uznám za vhodné. A potom budem triediť. Spravím syrové cestoviny s cukinou a olivami a zaželám si dobrú chuť. Robiť všetko podľa seba. Už žiadne priechody vedúce odnikiaľ nikam.
Nevylisovaný štvorlístok vyschol. Uzavrel sa do seba. Mám pár vyčnievajúcich názorov a zvykov, ktoré niekedy až pichnú keď ideš okolo, ale raz niekto povedal, že normálnosť je nudná a preceňovaná, tak som si to vzala (asi) k srdcu. To ešte neznamená, že máme morálne navrch, máme len také obmedzovanie, lebo sa držíme toho, čomu veríme, hoci by sme mali radšej iba sebe. Keď dnes zakloním hlavu, snáď uvidím veľa hviezd. Želania.
Čupím si vo formičke a zdá sa, že som už úplne vyformovaná, že hoci by ma z nej niekto vyklopil, zostala by som stále taká istá, no práve to možno nechcem... Zdá sa, že sa stále len tak detsky hráme, že možno stále začínať odznova. Menivosť.
Poď so mnou, ukážem ti niečo, čo sa ti nebude páčiť (a ty sa nad tým pousmeješ).
