VEĽKÉ, malé neprávosti sveta

Svoju mamu navštevoval každý druhý deň a viedli spolu rozhovory o všetkom možnom.  Ešte v ten deň sa rozhodol, že je na čase, aby v jeho živote nastal prevrat a bude sa uchádzať o miesto v novootvorenej firme, o ktorom sa dozvedel z novín. Človiečik Malý však vtedy ešte nepoznal muža, ktorý podnik znovu otvoril, no ja viem veľmi dobre o koho ide a predsa si to nenechám len pre seba.   Ing. Človek Veľký žil v morbídne nóbl štvrti, mal hektický život plný pracovných povinností a večierkov. Svoju priateľku často zanedbával kvôli iným, pre ňho zjavne dôležitejším, záležitostiam.   V skutočnosti sa nelíšili výškou postavy, veľkosťou topánok či rukavíc. Každý v sebe ukrýval niečo iné a svet od nich očakával rozdielne zázraky. Alebo skôr činy.  Nastal ten deň. Zlom, ktorý oddeľuje ich životy od môjho. Vlastne naše vzájomné životy a svety.   Po ukončení štúdia som sa začala zamýšlať, čo ďalej so životom, ako by som najlepšie využila poznatky a dosiahnuté výsledky. Áno. Študentka na jedničku. Čo na jedničku? Na jedničku s hviezdičkou. Ale na čo mi bol diplom vo svete, kde od vás každý pýta odporúčania a kontakty. Tie som žiaľ nemala, pretože celý môj doterajší život sa odohrával za dverami mojej izby, čiže študovne. Bola som hladná po zážitkoch a dobrodružstvách, ktoré mi doteraz unikali rýchlosťou svetla. V novej práci som videla záchranu a spásu. Nové tváre, ktoré nevedia ešte nič o mojom doterajšom živote.   Vošla som do miestnosti plnej dvadsiatich znudených tvárí s podobne nezáživným osudom aký som mala ja a všetkých som pokladala za nepriateľov, ktorí mi chcú vziať môj veľký sen. A predsa ma jeden z nich oslovil. Človek taký bežný, že v pouličnom dave by som si ho ani nevšimla, no v tejto chvíli jeho aura žiarila, hoci mal zrak sklopený k dlážke a pôsobil placho. Sadla som si do voľného kresla vedľa neho.   „Zdravím. Nie je vám dobre?“   Človiečik sa strhol akoby som ho vyrušila z hodinovej meditácie, no po chvíli sa usmial.   „Ale kdeže. Som len trošku nervózny. Viete ja som taká slabšia nátura.“  Zasmiala som sa od srdca a smelo, pretože Človiečik mi bol skutočne veľmi sympatický. Bude to znieť lacno, ale iste sa vám stalo, že ste si s neznámym človekom akoby padli do oka, zdalo sa vám, že ho poznáte roky, že je to vaša krvná skupina. Tak presne taký pocit som zneho mala. Počas únavného čakania v zasadačke sme si potykali, dozvedela som sa veľa o jeho živote a on zas o mojom. Po konkurze sme si šli sadnúť na kávu, rozprávali sme si dojmy z prísneho riaditeľa a prihlúplych asistentov, no nezdržali sme sa dlho, pretože musel ísť všetko porozprávať mame. Vlastne chcel. Nevedela som čo si mám o tom myslieť. Plus či mínus. Maminkin maznáčik alebo milujúci syn? Každopádne som to neriešila a dohodli sme sa, že aj keby nás do firmy nevzali za kolegov, určite sa ešte stretneme. Ani neviem ako, no vedela som, že to nebola fráza. Ak by sa hocičo stalo, s týmto človekom sa ešte stretnem.   „Dobrý deň, tu je inžinier Veľký. Chcem vám len oznámiť, že vás radi privítame v našom pracovnom kolektíve. Ak by ste mohli začať už budúci pondelok, bolo by to skvelé.“- ozvalo sa na druhej strane telefónu.   „Haló. Ste tam?“   „Ale áno. Počula som. To je skvelé. Naozaj veľmi pekne ďakujem. V pondelok mi to vyhovuje.“- vykoktala som rozpačito.   „Dohodnuté. Tak teda v pondelok. Dopočutia a príjemný víkend.“   Typický diplomat. Vedel ako na človeka zapôsobiť, aby zároveň pôsobil profesionálne. Aké neosobné.Ja som len premýšľala, či mali miesto i pre Človiečika. Zavolala som mu a v hlase sa ozval trošku sklesnutý hlas.   „No ako? Volali ti?“- snažila som sa ho svojim optimizmom rozveseliť.   „Ale hej.“- pôsobil stále rovnako zničene. „Miesto mi ponúkli, ale nie presne to, o ktoré som mal záujem.“   „Ako to? A čo by si teda robil?“   „Poskoka. Dievča pre všetko. Miesto s najväčším možným postupom nahor.“   „Nie je to až také zlé. Každý nejak začína. Vezmeš to?“   „Ešte som sa nerozhodol. Zajtra mu mám oznámiť. To je gauner. Čo si o sebe myslí. Ešte mi dáva ultimátum. Obmedzený čas na romyslenie. Keby bol aspoň rozumný, ale ako si mám za necelých dvdsaťštyri hodín vybrať medzi nudou, samotou a garsónkou alebo prácou, neznámymi tvárami a opäť malou garsónkou? Jednoducho nemožné.“   „Ja by som brala možnosť číslo dva.“- reagovala som jednoznačne.   „Ešte uvidím. Keby niečo, dozvieš sa to ako druhá.“  Na druhý deň mi oznámil, síce bez nadšenia, že prácu vzal. Mala som radosť.   V pondelok sme sa stretli. Kancelária na druhom poschodí, pred ktorou sme sa mali hlásiť, bola prázdna. Pred dverami stáli štyri postavy. Medzi nimi ja, Človiečik, žena, na ktorú si z konkurzu len matne spomínam a muž s neustálymi narážkami na interiér budovy.   „Aj ty sa cítiš tak biedne ako ja?“- spýtala som sa Čoviečika, aby som celú situáciu akosi odľahčila.   „Biednejšie.“- oznámil bez úsmevu.   „Neverím. Nikto na svete sa v tejto chvíli necíti ubitejšie ako ja. Mam pocit, že sem vôbec nepatrím. Akoby som sa tu ocitla nejakou nešťastnou náhodou.“   „Tak to si opísala presne.“   „Nechcela som ťa tým znechutiť. Skôr som mala v úmysle ti náladu zlepšiť.“   „Márna snaha. Nevidím to ružovo. Po týždni motania sa po chodbách obrovskej budovy, si nadriadení všimnú, že tu iba zavadziam a moje plány do budúcnosti sa vytratia ako hmla.“   „Mal si byť radšej poet. Ale čo už. Si tu a si tu so mnou tak sa láskavo snaž usmievať a pôsobiť milo.“- zavelila som rázne.   „Veď ja nič.“- povedal ospravedlňujúco s pokusom o chabý úsmev.  „Riaditeľ žiaľ nepríde. Má niečo dôležité. Takže ja ho zastúpim a ukážem vám všetko čo by ste mali vidieť a vedieť.“- začal uponáhľaný asistent.   Po únavnej prehliadke firmy nás zaviedol do malej kuchynky, kde sme si pri pití kávy vychutnávali krátky oddych. Potom sme sa museli opäť zdvihnúť a zamierili sme do kancelárie. Boli v nej tri stoly. Pre mňa, neznámeho muža a ženu. Človiečika vzal so sebou a nás tam nechal. Nechal ma v tej miestosti bez zvukov a hlasov s dvoma nudnými ľuďmi napospas osudu.  Po zmene sme si na informačnej tabuli prečítali oznam o pripravovanom večierku pre zamestnancov. Plánujú osláviť otvorenie a dúfajú, že sa udalosť ujme ako milá každoročná tradícia. No ja si nemyslím, že niekto kto tu strávi osem hodín, niekedy i viac, má chuť sa celý večer dívať na svojich spolutrpiteľov. Ale keďže som tu nová, nesmiem chýbať.   Večer ma Človiečik pozval na drink, aby sme si porozprávali zážitky, ktoré nás napĺňali. Vysvitlo, že s jeho miestom to nie je také čierne ako sa zdalo. Jeho pracovná náplň je omnoho dôležitejšia a práca ho baví.   „Fakt je veľmi príjemné robiť s novými ľuďmi. Každý je k tebe milý a snaží sa ti pomôcť.“   „No za to ja v tej malej kancelárii veľkú zábavu nezažívam. Tí dvaja suchári toho veľa nenahovoria. Ale práca je fajn. Vlastne, nad moje očakávania.“- doplnila som.   „Ozaj, vieš už o tom večierku, ktorý Veľký zorganizoval?“- spýtal sa ma Človiečik. „Dúfam, že ma nenecháš v štichu a pôjdeš so mnou.“   „Nemám veľmi na výber.“- zasmiala som sa. „Ale nie. S radosťou.“- uviedla som na pravú mieru.  Deň konania večierku prebiehal dosť hekticky. Kúpila som si šaty, ktorými som si vôbec nebola istá, tesné topánky a žiadnu kabelku a toto všetko vo mne utvrdzovalo dojem, že spoločenský život je u mňa passé.   No večer sa začal sľubne. Všetci krásne vyzerajúci, usmievaví, proste skvelo naladení popíjali, tancovali, jedli. Vypočuli sme si aj príhovor inžiniera Veľkého, v ktorom ospevoval kvality podniku, aký je rád, že ho odkúpil a podobné drísty. Nič, čo by ma zaujímalo. Vlastne predpokladám, že nikoho. Každý prišiel len za jediným cieľom- baviť sa.   Okolo polnoci ma prekvapil hluk na chodbe, kde si fajčiari dávali prestávku a upotení tanečníci sa chodili prevetrať. Vyšla som zo sály, pretože som potrebovala ísť na vécko a v predsieni stál Človek Veľký so svojou priateľkou v štvrtom mesiaci. Bola to hrozivá hádka a pohľad ako Človek z nervozity fajčí pri tehotnej žene a vydychuje jej pri tom dym priamo do tváre na mňa pôsobil pohŕdavo a nezainteresovane. Žena plakala. Nevedela som o čo tam ide a ani som nemala chuť sa medzi nich vmiešať, preto som sa rýchlo prešmykla k toaletám. Zanechalo to vo mne čudné pocity. Akoby som stratila chuť baviť sa, nálada klesla na bod mrazu. Keď som si bola istá, že búrka prehrmela, vyšla som von a v nových šatách som si sadla na obrubník. Po chvíli za mnou v tme postála tmavá postava, no nevedela som rozoznať o koho ide. Po úvodných slovách som v mužovi spoznala môjho nového šéfa.   „Nebavíte sa?“- spýtal sa ma.   „Videla som to.“- odignorovala som jeho otázku.   „Bežná hádka.“- obhajoval sa.   „Myslím, že nie celkom bežná. Pôsobíte úplne iným dojmom. V skutočnosti ste tvrdý a namyslený. Stačilo mi vidieť tú frašku. Vystihlo to podstatu.“- povedala som s úľavou, pretože som cítila neodolateľnú chuť vykričať mu všetku horkosť sveta.   „Nebojíte sa. Zaujímavé. Nováčikovia sa zvyknú správať podlízavo. Páčite sa mi.“   Otrávilo ma, že teraz sa dal na podlizovanie on. Mlčala som. O chvíľu si sadol vedľa mňa.   „Môžem vám veľa ponúknuť.“- povedal akoby ma chcel zviesť.   Úplne sa mi hnusil.   „Asi by som sa mala vrátiť.“  „Nie, zostaňte.“- povedal a chytil ma za ruku. Snažila som sa mu vymaniť, no on sa ma pokúsil pobozkať. Vtom prišiel on. Človiečik tak nepatrný, že by svet neveril, čo dokáže ak ho k tomu nedoženieme. Ľudia sú zvláštne bytosti a on ma od tohto okamihu stále prekvapuje.   Okríkol ho mohutným hlasom, ktorý sa skrýva v jeho tele iba akoby pre podobné situácie. Odsotil Človeka a ja som sa konečne vyprostila z jeho silného zovretia. Už už to vyzeralo, že sa do seba pustia. Stáli oproti sebe ako reprezanti dvoch odlišných skupín a niekto by sám neveril aké je to ťažké rozhodnúť sa pre jenu z nich. Svet peňazí je plný pretvárok a o tie ja nemám záujem. Nestojím o život plný klamstiev. Tým druhým svetom sa nám síce prebíja ťažšie, no o to viac nehy a vnútornej z neho sála. Príchod ďalších mužov zabránil bitke, všetci sa pobrali dnu, no Človiečik podišiel ku mne a silno ma objal. V jeho prítomnosti sa mi dýchalo ľahko, cítila som istotu a lásku. Áno lásku. Prvú v mojom živote.   Do firmy sme sa už nevrátili. Začali sme nový život. Síce od nuly, ale bol náš. Sami sme si vybrali a to bolo hlavné.