Pol storočia dozadu by nám cestu z Ružomberka spríjemnila úzkorozchodná železnička, no tú bohužiaľ dávno zrušili. Zostala len budova stanice.
Podobne chátrajú aj slávne korytnické kúpele, v ktorých sa liečil aj cisár František. Dokonca aj mne to doktori odporúčali, no nešiel som tam a tak teraz nemám predstavu, ako to tam fungovalo v plnom rozkvete, kým ich nezachvátila slávna privatizácia na slovenský spôsob. Zostali len pramene železitej vody a našťastie ich v poslednom čase sprístupňujú verejnosti. Keď som si chlipol z jedného, mal som pocit, že prehĺtam rozpustené hrdzavé klince. Možno tú vodu budú niekedy vykupovať aj v zberných surovinách. Ale je to dobrá smradľavá túžava a určite z nej poriadne vytrávi. Dokonca niektorí vyliali vodu, čo si zobrali z domu a nabrali si tejto.
Tu sa plní voda do fliaš
Naloganí studenou vodou pokračujeme lesnou cestou až do Hiadeľského sedla. Je to mierne stúpanie a zvládli by to aj kúpeľní pacienti, keby nejakí boli. Cestou nahor sa nám otvárajú výhľady na Donovaly s Novou hoľou a Veľkú Fatru s fliačikmi snehu. Pri výdatných prameňoch, tentoraz už obyčajnej vody rastie žerucha, ktorá je dobrá na chlieb miesto pažítky. O chvíľu sme už v sedle, kde je naťahanej kopu elektriky, no zásuvka nikde, tak mobil si treba nabiť doma.
Odtiaľto už začína strmé stúpanie až na vrchol Prašivej. Smrekový les postupne vystrieda kosodrevina a sú v nej prekrásne chodníčky, ako niekde v záhrade. Neviem kto dal tomuto kopcu taký škaredý názov. Musel to byť riadny prašivec.
B.Bystrica
Keď sa dostaneme na veľkú hromadu kamenia, znamená to, že sme už na vrchole. V hmle by som tam asi ani netrafil. Nie sú tu klasické turistické smerovníky, iba drevená tabuľka. Na počasie máme šťastie, nad nami je síce veľký čierny mrak, no neprší z neho a chráni nás pred úpekom. Všade naokolo je slnečno. Viditeľnosť je možno až do 100 km. Kremnické vrchy, Bystrica, celá Veľká Fatra, Choč a samozrejme hrebeň Nízkych Tatier až po Ďumbier. V diaľke sa črtajú Roháče, Malá Fatra, Klenovský Vepor atď. Skrátka tisíce kopcov. Človek má pocit, že Slovensko sú samé kopce a len sem-tam nejaká usadlosť.
Donovaly
Krížna a Ostredok
Čierny kameň
Veľká Fatra s Rakytovom
Na vrchole Prašivej
Po krátkom oddychu pokračujeme hrebeňom na Malú a Veľkú Chochuľu. Kopce sú zvláštne sfarbené do hneda, je to zásluhou lišajníka, čo tu hojne rastie. Bohužiaľ, kvetov tu kvitne veľmi málo, objavili sa až v závere našej túry na Skalke.
Choč
Celý hrebeň Veľkej Fatry
Rakytov
Prašivá
vpravo Ďumbier
Lúžna
Chopok
soldanelka
poniklec biely
Sedlo pod Skalkou
Iskerník alpínsky
Martinské hole
Stoh a Rozsutec
V sedle pod Skalkou odbočujeme dolu z hrebeňa do Lúžnej. Je tu viacero chodníčkov cez čučoriedky a kým som fotil kvety, všetci sa mi stratili. Vydal som sa teda po tom najvychodenejšom, no po chvíli strmého klesania zisťujem, že asi nejdem po značke. Predomnou však nejakí turisti, dedina ako na dlani, nemôžem predsa zablúdiť. Nakoniec nás žlté stužky na stromoch doviedli až k značke a v malej skupinke prichádzame do Lúžnej dokonca za polovičný čas, ako bolo hore uvedené, teda iba za hodinu. Keď sme sa konečne dočkali aj ostatných, vtedy sa až dozvedáme, čo bolo vo veci. Značkovaný chodník bol totiž zavalený stromami po veternej kalamite a miestni si vyznačili obchádzku. No a my sme sa na ňu práve trafili. Chvalabohu, pekný deň je za nami.
Týmto žľabom sme išli nadol
kalamita
