Súčasná pandemická situácia však spôsobuje problémy aj s prechodom cez hranice a tak klub turistov radšej zorganizoval výstup zo slovenskej strany. Termín prvého septembrového víkendu je zaužívaný odjakživa. Kedysi za oných časov to bolo na počesť Lenina, neskôr na počesť pápeža a teraz sme išli asi len tak, schladiť sa. Aj keď voľakedy bola núdza o miesto v autobuse, tento rok sa musel dokonca zrušiť, pre málo prihlásených. A tak sme museli kopnúť do vrtule na svojich autách a vyraziť tak k najsevernejšiemu cípu Slovenska. Počasie bolo už typické jesenné, že vraj ideálne na turistiku. No pre istotu som pribalil ešte jednu bundu, lebo rum kvôli volantu bolo treba nechať doma.
Začíname pri chate Slaná voda, no slanú vodu sme nepili a pokračujeme Hviezdoslavovou alejou. No ak to tu bolo tak isto aj pred 137 - mi rokmi, tak sa tu musel Hviezdoslav prechádzať v čižmách, lebo táto alej nezačína suchou nohou.
Ďalej je to síce lepšie, no akosi tu zmizli stromy a zboku fúkal nepríjemný vietor. Dokonca v českej mape je to označené ako Chodník Mila Urbana, ktorý zrejme nosil čiapku. Mašľa vo vetre moc nepomôže.
Po polhodinke prichádzame k parkovisku vyhradenom pre návštevníkov hájovne a o chvíľu sme aj pri nej. Stojí tu, mimo iného, aj veľká lipa.
Kúsok odtiaľto je rozhľadňa, z ktorej sa dá pozerať z výšky asi ako z chrbta slona. Vidno bolo iba Magurku.
Pokračujeme žltou značkou po lesnej ceste a sem tam už žltne lístie na stromoch.
Z tabule sa dozvedáme, že v lese pracujú len kone, prípadne ľudia, no tí musia robiť ako kôň.
Na ceste boli rozsypané brusnice a neviem, či niekto sa len potkol alebo mu to kázali vysypať ochranári.
Kúsok ďalej je zase podobná rozhľadňa, z ktorej vidno Pilsko a Oravskú priehradu. Ďalekohľad už niekde zmizol.
Potom je už cesta vydláždená kameňmi a okolie skôr pripomína záhradu vysadenú čučoriedkami a brusnicami. Vegetariáni si nemusia brať ani zo sebou jedlo, ba ani vodu, lebo tej je tu tiež všade dostatok. Čučoriedok je však už pomenej a sú okolo chodníka vyčesané, ako Hamšíkova hlava.
Po dvoch hodinách prichádzame k ďalšej útulni na Šťavinách. Názov je asi po štiavoch, čo tu trčia vyschnuté, no mne to skôr pripadá, že tu je človek už dosť vyšťavený.
Horec luskáčovitý.
Keď už zostáva na vrchol necelá polhodinka, je tu ďalšia útulňa, v ktorej štíte sa dá aj pospať. Postele si však treba doniesť. Hneď vedľa je výdatný prameň vody, čo by sa mohli napiť aj kone.
Tesne pod vrcholom dosahujeme štátnu hranicu a tu sa pripája aj zelená značka z Przywarowki. Môžeme tu vyskúšať, ako sa dá prekročiť hranica bez registrácie.
Po tri a pol hodine dosahujem vrchol a fúka tu nepríjemný studený vietor. Zjavne vidno, že tu nie som sám.
Malá Babia hora.
Mucharské jazero.
Smerom do Poľska je lepšia viditeľnosť a vidno aj Krakov.
Pilsko.
Tento vták sa pričiní o to, aby tu nezostala ani omrvinka.
Žywiec.
Trochu sa vyjasnilo aj za Magurkou, no Tatry zostali ukryté.
Oravská priehrada.
Námestovo.
Vrbica vŕbolistá.
Tatry sa nakoniec ukázali, až keď som bol už dolu.
A tak sme pokorili kopec, pre ktorý neplatí globálne otepľovanie a ani babie leto. Diablak jeden, ako mu hovoria Poliaci.
