Je to najstaršie banské mesto na Slovensku a možno existuje aj tisíc rokov. Keby som sa mal do tohto mesta presťahovať, tak bicykel zo sebou neberiem a dám ho do bazáru. Lebo aj keď by som ho dohora vytlačil, dolu by som sa bál pustiť.
Je tu viacero pamiatok a prvým kopcom na zdolanie bola kalvária. Stojí na Ostrom vrchu a postavili ju v roku 1754. Pozostáva z troch kostolov a sedemnástich kaplniek. Takéto staré stavby už viackrát schátrali a museli ich nanovo omietnuť. A nielen to, vo vnútri je toľko roboty, že ešte ani teraz to nie je úplne hotové, ale navonok to vypadá veľmi pekne. Niektoré orginály sôch a plastík sú vystavené v Starom zámku.
Pred kaplnkou sa niektorí prežehnajú, ale čo je za ňou, toľko hnojiva nie je na žiadnej záhradke.
Z kalvárie je aj pekný výhľad na mesto.
Na kalvárii bolo dosť ľudí z rôznych koncov sveta a preto som nemal ani odvahu ísť si sadnúť niekde do krčmy. Najlepším riešením bolo, ísť sa schladiť do botanickej záhrady, kde sa dostaneme tzv. Barborskou cestou. Tam pod bukom si zjem v kľude rezeň zabalený z domu a zapijem pivom z plechovky.
Takýto kriak som videl v chorvátskom Čoviči.
Jazmín.
Za sekvojami nemusím chodiť ani do Ameriky, veď aj tak je to tak ďaleko, že tam ani vlak nejde.
V tejto budove bola kedysi vysoká škola banská, teraz tu je Stredná priemyselná škola lesnícka. Odtiaľto sa už rýchlo dostaneme do centra. Pôvodné mesto vzniklo na prelome 11. a 12. storočia na vrchu Glanzenberg. Prvá písomná zmienka je z roku 1156. Neskôr ho zničilo zemetrasenie a skazu dokončili v roku 1442 vojská spojených banských miest a Štiavnicu vypálili. Nové mesto vzniklo v údolí rieky Štiavnice a najväčší rozmach zaznamenalo v 18. storočí, keď bolo druhým najväčším mestom na Slovensku. Ťažilo sa tu najviac striebra a zlata v Európe. Bola tu prvá banská škola v Európe a najstaršia technická škola na svete. V roku 1993 bolo mesto zapísané do svetového dedičstva Unesco.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie.
Socha Andreja Kmeťa.
Nadčasový vyvýšený chodník, po ktorom sa môžeme pohybovať bez obáv, že nás prejde auto alebo že niekto zaparkuje na chodníku.
Evanjelický kostol, radnica a kostol sv. Kataríny.
Dominantou námestia je morový stĺp svätej trojice postavený v roku 1711 na znak vďaky za ústup morovej epidémie. Možno podobný postavia teraz, ak ustúpi epidémia koronavírusu.
Fontána priam uspôsobená na pitie nám oznamuje, že nemáme piť vodu, ale ísť na pivo.
Evanjelický kostol a v pozadí Nový zámok.
Celá história Štiavnice v reliéfoch.
Súsošie Panny Márie.
Aragorn Gallery.
Klopačka.
Piargská brána, cez ktorú sa kedysi vchádzalo do mesta.
Kostol Panny Márie Snežnej.
Pivovar a synagóga.
Kostol svätej Kataríny a radnica, ktorá má na hodinách prehodené ručičky, kde malá ukazuje minúty.
To preto, aby sme mohli pozerať na hodiny v spätnom zrkadle.
Bolo trištvrte na tri.
Najmladšia galéria Jula Bindera.
Tesne nad Trojičným námestím sa nachádza Starý zámok, ktorý bol pôvodne už od trinásteho storočia kostolom a v čase tureckých vpádov na prelome 15. a 16. storočia ho prestavali na opevnený hrad.
Toth An.Debrecin 1899.
Do hradu sa vchádza cez takéto úzke dvere, zrejme preto, aby sa cez ne nedalo prejsť na koni.
Podobné dvere, ale na iný účel, máme doma na špajzi, to preto, že keď niekto je už moc tučný, neprejde cez dvere a musí schudnúť, aby sa dostal k ďalšiemu jedlu.
Na kopci s názvom Dievčenský vrch bol postavený v roku 1571 Nový zámok ako strážna veža počas bojov proti Turkom. V súčasnosti je v ňom expozícia zbraní a iných artefaktov práve z tohto obdobia.
Pri banskej činnosti bola potrebná voda a preto v blízkom okolí Banskej Štiavnice vzniklo veľa nádrží, zvaných tajchy a dnes slúžia na kúpanie. Ako tento, s názvom Klinger.
Usadil som sa na brehu v tieni stromu a priblížiac náprotivnú stranu dlhým sklom zisťujem, že v bufete oproti majú nemenované české pivo. Preto rýchlo prelejem svoje načaté teplé do fľaše a utekám tam.
Ďalšie jazero, ktoré stíham pozrieť, je vodárenská nádrž, ku ktorej sa dostaneme strmým stúpaním z Trojičného námestia. Chlapci so zimomriavkami na nohách mi však oznámílí, že voda je studená. Pokračujem preto ďalej k Červenému prameňu. No tu tajch skôr pripomína žaburinu z rozprávky o vodníkovi.
Zostáva mi ešte hodina času a tak pokračujem po modrej značke ponad mesto v domnení, že budú pekné výhľady. No vidím iba v diaľke Svätý Anton a mesto len sem-tam pomedzi kriačiny. Preto to v polovici vzdám a pustím sa nadol pomedzi ploty a staré banícke domčeky. Cestička mi skôr pripomína preteky psov v brechaní a napol ohluchnutý sa vrátim do centra.
A tak končí moje putovanie po slobodnom kráľovskom meste. Ešte by sa dalo vliezť do baní, tam však dobre nevidím, do Sládkovičovej Banky lásky, na to som už starý, potom pozrieť betlehém, no Vianoce sú v nedohľadne a tak mi zostáva ešte židovský cintorín. Tam vedie chodník pod Novým zámkom, ale je zarastený trávou a bál som sa či niekde nestupím do h..... a čo by si potom pomysleli o mne v autobuse.
