Vlak zastavil vo Vlachoch, no keď chceli ľudia vystúpiť, dvere sa nedali otvoriť, tak rýchlo sme bežali do druhého vagóna, kde našťastie fungovali. No vlak sa aj tak nepohol z miesta, že vraj nemá vzduch. Spustil pantograf a tým zrejme reštartol windows a potom už šiel.
Popod diaľnicu som prešiel do obce Vlachy, ktorá je rovno pod priehradnou hrádzou. Keby som tam ja býval, tak isto mám doma nejaký záchranný čln pred domom, v prípade havárie vodného diela. Ináč by som v noci nespal. Taktiež by som si nikdy nezvykol na opačný pohľad na Choč a moje kroky by často viedli k očnému lekárovi, že mám zrkadlové videnie.
V strede dediny zaujme veľký kaštieľ, na ktorom zjavne vidno, že sa tam dlho nemaľovalo. Majiteľom že bol zeman Vlašský a podľa toho nesie asi názov aj obec. Viem si predstaviť časy združstevňovania, kedy sa v takýchto objektoch robili sklady umelých hnojív.
Z dediny vedie strmá cesta na hrádzu a kto chce, môže ísť aj po schodoch. Zhora je už krásny výhľad na Tatry.
Kto si myslí, že po hrádzi rýchlo prejde na druhú stranu, je na omyle, lebo je dlhá 1350 m.
Nestavali ju z betónu, ako Oravskú priehradu, ale zo skál a hliny a bola hotová za 6 rokov. Preto tak rýchlo, lebo sa nerozkrádal cement, ako kedysi bývalo zvykom. No je tam časť aj z betónu hlavne kvôli elektrárni. Tá má výkon 198 MW, čo dokáže roztočiť 130 tisíc cirkulárov alebo zohriať 200 tisíc žehličiek, či rozsvietiť 28 miliónov úsporných žiaroviek.
Ešte viac je v priehrade vody, čo činí pri plnom stave 360 miliónov kubíkov. Keby každý Slovák vypil za deň dva litre, tak by sme ju vypili za sto rokov. Bez toho, že by niečo pritekalo.
Elektráreň.
Voda Liptovskej Mary úplne zaplavila obce Čemice, Demčiny, Liptovskú Maru, starú Liptovskú Sielnicu, Nižné Dechtáre, Paludzu, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie a Vyšné Dechtáre. Liptovský Trnovec zatopila len čiastočne. Nedotknutý ostal Prosiek, ale zanikli jeho osady Nižný a Vyšný Zádiel.
Kriváň.
Západné Tatry.
Chočské vrchy.
Vlachy a Vlašky.
Čo je v tej vode neviem, či tam namáčajú konope.
Úložisko.
Priehrada mala zatopiť aj dva veľké kostoly. Drevený evanjelický bol premiestnený z Paludze do Svätého kríža a katolícky kostol Panny Márie bol čiastočne rozobratý a premiestnený do skanzénu v Pribyline. Na brehu priehrady zostala stáť len veža. Tým má ale Slovensko prvenstvo vo svete, že naklonovalo kostolnú vežu.
Fotomontáž so starým kostolom.
Kostol v skanzéne, foto: Ján Urda.
Nepoznám presnú históriu premiestnenia kostola, prečo tam vlastne nezostal stáť celý, keď tam vydržal vyše osemsto rokov. Niekde v Moste a v Koši tuším presunuli kostol celý, bez rozoberania. Na Liptove by mali radšej stavať kostoly rovno z podvozkom a presunuli by ich tam, kde by to bolo treba.
Jeden Poliak si žiadne starosti vôbec nerobil a zaparkoval svoj karavan tesne ku kostolu, na zvyšky múru rozložil gril a opekal klobásy. Zrejme takto protestoval, že nablízku nie je žiadna reštaurácia, kde by sa dalo najesť.
Na veži sú aj slnečné hodiny.
Pomaly si zvykáme, že autá sú natlačené na každom kúsku zeme.
Aby som však nechodil len po rovine, v blízkosti je vrch Úložisko a na jeho úpätí sa nachádza archeoskanzén Havránok.
Havránok predstavuje jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Prítomnosť keltského obyvateľstva sa dokumentuje na Liptove od 4. až 1. storočia pred n. l. Archeológovia tu objavili a odkryli pozostatky sídliska z mladšej doby železnej označovanej aj ako laténska doba. Bolo to tak dávno, že ešte ani Kristus nebol na svete.
Skanzén nie je len táto skupinka stavieb, ale pokračuje aj vyššie na kopci smerom na Úložisko.
Rozsah nálezov poukazuje na skutočnosť, že sa na Havránku nachádzalo ich sídlo nadregionálneho významu. Okrem množstva keramiky, šperkov, predmetov zo železa a bronzu sa tu našli zvyšky hradieb, kultového miesta dávnych druidov a keltských obydlí.
Na Havránku sa uplatnila takzvaná experimentálna archeológia. Nezostalo len pri tradičnom odkrytí a zakonzervovaní objektov, ale došlo aj k ich tvorivým rekonštrukciám a výstavbe replík. Vďaka tomu sa z Havránka stal prvý slovenský archeologický park pod holým nebom.
Cisterna na vodu.
Zhora sa odkryli ďalšie výhľady a to na Nízke Tatry.
Liptovský Mikuláš.
Znovu Kriváň.
Sivý vrch.
Až keď som schádzal dolu, zisťujem, že je tu aj kasa, kde sa vyberá vstupné, dokonca aj za fotenie. Našťastie to platí od 1. mája. Takže ešte rýchlo fotím, kým sa to dá zadarmo. No čo sme vlastne videli, si musíme dodatočne prečítať doma na internete.
Pri priehradnom múre sa rozhodujem, že pôjdem ešte pešo do Teplej, lebo som toho akosi málo prešiel a o výške ani nehovorím.
Vyrovnávacia nádrž Bešeňová.
Kostol vo Vlaškoch. Ten už nepremiestnili nikde.
Cestou sa ešte rýchlo zastavujem pri prameni železitej vody, ktorý je 20 metrov od cesty. Radšej som však z neho nepil, lebo obavy, že mi zhrdzavejú črevá boli silnejšie, ako smäd.
Úložisko a aquapark v Bešeňovej.
Dnes mám zo sebou aj mobil s GPS, aby som nezablúdil. Nakoniec mi ukázal, že sedím na stanici v Ružomberku. Funguje to dobre, pokiaľ sa ale nevybije baterka.
/Odborné state som čerpal so stránky visit liptov./
