Vyrazili sme tradične z Dubovej a do výšky asi 800 metrov nič nenasvedčovalo tomu, že by niekde bol ešte sneh. Cestu nám sťažovali iba pováľané stromy, dielo drevorubača, zvaného vietor. Nič neokliesni, ani haluze neuprace, len bordel narobí a ešte si pritom píska. Stromy sme zdolali a čochvíľa sa objavil ľad na chodníku, no našťastie bol ošetrený bioposypom z ihličia. Mačky zatiaľ nebolo treba. Niektorí, však mali psov.
Na Jánošíkovom stole mokro, ako v krčme U mokrého lakťa, ani sadnúť sa nedalo. Tak pokračujeme bez zastávky. Iba Poliaci si tu zapálili cigarety, aby zredukovali náhly nárast kyslíka.
Po vyše hodine prichádzame na Strednú poľanu. Neviem prečo sa tak volá, keď dolnej, ani hornej tam niet. Tu je už lúka sfarbená do fialova od kvitnúcich šafranov. Zvláštne je, že niektoré sú biele, neviem, či sa v ten deň práve vydávali.
Odtiaľto nejdeme ďalej po zelenej značke ako v lete, ale využívame ešte stále zimnú trasu, ktorá je značená stopami v snehu, až kým sa nenapojí na červenú.
( Ľudia sú rozmazaní rýchlym pohybom, nie vplyvom návykových látok.)
Aj keď zrána bola hmla, rýchlo sa vyjasnilo a odkryli sa výhľady na Veľkú a Malú Fatru. Tentoraz neexistuje stredná.
Novým fenoménom tejto zimy sú zlámané vrcholce stromov, no neurobil to už spomínaný vietor, ale ťažký sneh. Aj keď by sa to dalo predsa len pripísať vetru, že si neurobil svoju prácu a nesfúkol sneh, keď to bolo treba.
Tesne pod vrcholom stretáme tých, čo si privstali a už idú nadol. Možno stihnú aj doobednú omšu.
Malý Choč, na ktorom bol donedávna drevený kríž. Ten bol kedysi aj na Veľkom, no na Chočoch akosi kríže záhadne miznú. Asi by bolo treba na skúšku postaviť plastový a uvidíme, či tiež zmizne. Ak áno, tak je zase na vine vietor.
Zostáva nám už len posledný úsek cez kosodrevinu, kde sú aj reťaze. Že vraj tá spodná hrdzavá pochádza z Gerlachu. Je tu ešte toľko snehu, že sa chodí ponad konáre.
Po dva a pol hodine sa už fotíme na vrchole. Je to akcia kubínskych turistov na počesť oslobodenia Kubína a preto sa rýchlo ponáhľam ho odfotiť, kým sa nezatiahne.
Dolný Kubín.
Vyšnokubínske skalky.
Leštiny.
Malá Fatra.
Rakytov a Malinô vo Veľ. Fatre.
Kubínska hoľa.
Vyšný Kubín.
Západné Tatry zostali zahalené.
Liptovská Mara.
Prednedávnom som videl jednu peknú fotku na vrchole a snažili sme sa to napodobniť. Či sa nám to podarilo, alebo je to len fotomontáž, to neprezradím.
Nuž, zase s peknými zážitkami sa vraciame dolu.
Malá Fatra, Šíp a pod ním Žaškov.
Veľká Fatra.
Niekde v strede je Radičiná, kde sme boli nedávno.
Cestou dolu som si radšej nasadil gumené návleky s hrotmi a okoloidúci sa divili, že čo to mám za neviditeľné mačky.
V Dubovej som si ešte pozrel spiaceho Jánošíka a išli sme doplniť tekutiny. Tí, čo boli autami si zase našli za stieračmi pokutové lístky, že údajne je v celej dedine zákaz státia. Nedávno sme boli v Poľsku a zastali sme s autom pri jednom bare. Vyšiel odtiaľ chlap a kričal na nás, že tu nemôžeme stáť. Tak nech pan donesie krzesla. Pomyslel som si.
