Je to najvyšší vrch zo Štiavnických vrchov a má 1009 m n.m. Autobus nás priviezol k jazeru Počúvadlo, ktoré je jedno z kaskád banských vodných stavieb. Dnes slúži skôr ako odpočívadlo. No keď sa otvoroli dvere, tak som mal pocit, že sme niekde v zátoke vo Vladivostoku a hneď som ťahal z bágla zimnú bundu. Našťastie bola otvorená krčma U starej Blaškovej, kde sa dalo zohriať. No väčšina ľudí sa hneď vyhrnula na kopec, ako keď ráno bača otvorí košiar. Roztratení sme tak stúpali smerom na Tatársku lúku a cestou obdivovali statné duby či buky.
Po asi trištvrte hodinke chôdze lesom sa ocitneme na Tatárskej lúke, odkiaľ už vidno Sitno. Názov Tatárska lúka zrejme pochádza z obdobia, keď tu pobývali Tatárske vojská, ktoré sa snažili dobiť hrad Sitno.
Na samotné Sitno sa odtiaľto dá vyjsť za štrťhodinku po pohodlných železných schodoch, na ktorých sa nedá pošmyknúť a sú veľmi pekne zapasované do okolitej prírody. Kedysi tu boli schody drevené. No zase neradno tadiaľto chodiť cez búrku.
Po vystúpaní po schodoch máme možnosť pozorovať okolie zo skalnej vyhliadky, odkiaľ je to už kúsok na vrchol Sitna. Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej pešej horskej turistiky, prvý turistický krúžok - Sitniansky klub tu vznikol v roku 1860.
Rozhľadňa Sitno. Už v roku 1727 dal majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone, Andrej Jozef Koháry, postaviť na Sitne filagóriu (besiedku). Táto bola prebudovaná v roku 1736 na rozhľadňu. Po zásahu blesku v roku 1852 vyhorela, no v roku 1886 bola na podnet lekára Coburgovcov Dr. Edmunda Viliama Téryho obnovená. Je 12 metrov vysoká a je druhá najstaršia na Slovensku. Jej súčasťou je expozícia Sitno. V prevádzke je však iba do septembra.
Sitno je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami - najznámejšia je o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu, keď mu bude najhoršie. Keby to bola pravda, nemuseli by sme vstúpiť do NATO. Val obrov podľa všetkého začínal práve na Sitne a tiahol sa na juh cez Štiavnické vrchy, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k rieke Ipeľ a jej ústia do Dunaja. Dodnes viditeľne sú stopy od Dunaja až po Sitno, čo je viac ako 60 kilometrov. Spisovateľ a populárny historik Pavel Dvořák považuje dlhé valy za jednu z najväčších slovenských záhad, ktorá spája Štiavnický stratovulkán so súčasnosťou.
Vďaka nadmorskej výške, polohe a čiastočnému odlesneniu ponúka vrcholová časť kruhový výhľad. Z vhodných lokalít a rozhľadne je mimo okolitých vrchov dobre pozorovateľných viacero susedných pohorí (Pohronský Inovec, Tribeč, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Poľana, Javorie). Pri vhodných podmienkach možno pozorovať viacero prihraničných vrchov na území Maďarska, no tiež Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Z vrcholov tak možno zhliadnuť napr. Zobor, Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu či maďarskú Matru.
Nakoniec sa na vrchole kupodivu vyčasilo a opäť sme mohli vybrať letné bundy. Sitno je predsa len magické miesto a posedel by som tu aj tri hodiny. Samozrejme vonku, nie v chate, ktorá je mimochodom otvorená.
Pamätná tabuľa Andreja Kmeťa, ktorý medzi iným preskúmal aj Sitno. Bol rímskokatolícky kňaz, slovenský polyhistor, archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf. V oblasti geológie, mineralógie, paleontológie spolupracoval s profesormi Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Našiel viacero nových druhov rastlín, preto podľa neho pomenovali okolo 40 rastlín, najmä ruží a húb.
Andrej Kmeť zostavil herbár, ktorý obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb a slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Herbár je uložený v Slovenskom národnom múzeu.
Z vrcholu Sitna sa pustíme nadol po asfaltovej ceste, smerom na Banskú Štiavnicu. Po chvíli ešte nasleduje odbočka k hradu.
Hrad Sitno bol vybudovaný na jedinej prístupovej ceste z východnej strany Sitna, boli využité staré ochranné valy, ku ktorým bola vybudovaná aj priekopa. Hrad zohral významnú úlohu pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí. Podľa tradície boli pod hradom porazené tatárske oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. K prestavbe hradu došlo v 16. až 17. storočí, keď sa uskutočnilo aj priame pripojenie vody na hrad prípojkou z prameňa vzdialeného 600 metrov. V 17. storočí boli majiteľmi hradu Koháryovci. Hrad bol zničený kuruckými vojskami v r. 1703 - 1710.
Ako vidno, nebyť záchranných prác, z hradu by nezostal kameň na kameni. Tak to u nás dopadne, keď niečo poriadne nezamknete.
Aj keď vidím niečo v diaľke, neviem určiť, čo to je, dokonca neviem ani, či to je na Slovensku, pretože dolnú zem nepoznám.
V niektorých zdrojoch sa uvádza, že názov Sitno znamená peklo a tu je možno práve vchod do pekla.
Po ceste sa dostaneme na lokalitu Vlčia jama a odtiaľ zelenou značkou do Ilie. Je to malá obec pri Banskej Štiavnici. Tá je už blízko, čo by kameňom dohodil, lenže z mestskej časti Sitnianska je to do centra ešte vyše 5 km. Aj som rozmýšľal, či nejde nejaký autobus, no ten práve pred piatimi minútami odišiel. Tak nám len zostáva, ako hovoria Češi, dál šlapat zelí. No nakoniec zisťujem, že nie je to zelí, ale stúpame po popadaných orechoch.
Kým sme študovali túto mapu, netušili sme, že o päť minút nám odchádza jediný popoludňajší autobus.
Banskú Štiavnicu som už v jednom blogu opisoval, tak len pridám pár obrázkov, ako vyzerá centrum po požiari.
Na záver link na blog o Štiavnici:
https://blog.sme.sk/removcik/cestovanie/banska-stiavnica-mesto-na-kopcoch
