Na Slovensku všetko zamykáme, ešte aj kopce, lebo čo sa nedá ukradnúť, aspoň pošlapeme. Najbližšiu nedeľu sa aj kubínski turisti vydali do našich najvyšších hôr. Začali sme od Kriváňa. Na Troch studničkách sme sa rozdelili na tri skupiny. Štúrovci išli na Kriváň, Hurbanovci do Kôprovej doliny a Hodžovci na Štrbské pleso. Ja, keďže mám rád pirohy, som išiel hľadať kôpor. Najprv sme sa prehupli cez les na cestu idúcu z Podbanského. Aj keď sú tu zo začiatku dve značky, zbytočne sa moceme hore-dolu a po pol kilometri sme znovu pri hlavnej ceste. Až keď sa odpojila červená, trasa nabrala správny smer. No prvých 5 km bolo treba ísť po asfalte. Popri ceste hučal veľký potok, taký, čo sa nedá ani prebrodiť. A niet sa čo diviť, veď ho napája Kmeťov vodopád, ktorý so svojimi 80-timi metrami je nielen najvyšší na Slovensku, ale tečie v ňom vody, čo by celý regiment napojil.
Pod Temnými smrečinami zase hučal Vajanského vodopád, ktorý vyteká z Temnosmrečianskeho plesa. Pozorovali sme ho len z diaľky, lebo na odbočenie sme nemali dosť času.
Z Temných smrečín pokračujeme strmým stúpaním do sedla Závory. Zrejme tu niekedy boli rampy na ceste do Poľska. Odtiaľto začínajú pekné výhľady hlavne na Západné Tatry a trčí tu aj kúsok Kriváňa. Cestou do Hladkého sedla začína pršať, no len tak, čo práve namokne pláštenka. Teraz neviem, kde ju mám mokrú strčiť.
V Hladkom sedle, na poľskej hranici, pribudnú výhľady do doliny piatich plies, z ktorých to najvyšnejšie je kupodivu ešte do polovice zamrznuté. Keby som bol vedel, pribalím si ešte aj korčule. No buhužiaľ, ďalej už nemôžeme, pretože v rámci cezhraničnej spolupráce chodník do Poľska zrušili. Takže späť ideme tou istou cestou.
Cestou späť sme ešte pozreli Kmeťov vodopád, no tam, akoby jeho duch povedal : „Chcete vodu? Tak tu máte a začalo pršať.“ Keby pršať, ale liať a k tomu aj krúpy. Našťastie sme sa schovali do najbližšej búdy, ktorých je tu neúrekom. A tak nám nakoniec zostalo sucho iba v krku, pretože na Troch studničkách je vody dosť, no piva sa nedožijete.
