Niekde v Strážovských vrchoch sú dva kopce, Veľký a Malý Manín, rozdelené úzkym údolím. Že vraj to spôsobil malý potôčik, čo tečie medzi nimi, no ja tomu neverím. Sú to neuveriteľne vysoké a temer kolmé skalné útvary a nikde sa ani na ne nedá vyliezť, jedine s horolezeckým náčiním. Aj to sa ich tam niekoľko lezcov pozabíjalo, o čom svedčia pamätné tabule. Úzkou roklinou však vedie cesta, po ktorej chodí aj autobus.
Prejsť však iba túto úžinu a ísť domov, by bolo pre nás málo. To by zvládol aj vozíčkár. Preto sme zaradili do programu aspoň Veľký Manín, na ktorý sa dá ísť z Považskej Bystrice. Bolo nás viac ako 30 a pripomínalo to školský výlet. Prvým cieľom bola vynovená kalvária, kde nás čakali dvaja miestni sprievodcovia.
Následne pokračujeme po lúke až k úpätiu Manína. Občas sa objavovala aj žltá značka. Na chodníku sme neboli sami, oproti bežali nejakí bežci, že vraj práve prebiehal beh na Manín.
Z obrázku vidno, že kopec je celý zarastený, ako starý žid a to znamená, že výhľadov si neužijeme. Preto treba využiť poslednú možnosť a asi po kilometri chôdze lesom sa dá odbočiť vľavo na homolu, odkiaľ je krásny rozhľad po okolí.
Podmanín.
Považská Bystrica.
V pozadí Kľak.
Ďalej nás čaká dosť strmé stúpanie priamo na vrchol. Naviac začína byť horúco a výstup skôr pripomína pobyt v saune zadarmo.
Ako som už spomínal, z vrcholu vidno len stromy okolo nás. Preto len pár fotiek a niečo premiestniť zo zadného do predného ruksaku. Kúsok pod vrcholom je gulážové stanovisko, oheň však nekladieme, ešte to by nám chýbalo v tom teple. A špekáčky aj tak nemáme.
Neďaleko je cestička k vyhliadke, odkiaľ vidno na druhú stranu. Takže drevorubači predsa len nesklamali.
Cesta nadol nevedie priamo, ale sa kľukatí, podobne ako úvraťová železnička bez výhybiek. Je síce značkovaná žltou aj zelenou, no keby som išiel sám, tak určite zablúdim ako Karkulka.
Tesne pred cieľom je aj studnička, podľa červenej pôdy, asi so železitou vodou. Tú radšej nepijem, aby som nebol moc ťažký. Nakoniec dorazíme do nejakého kempingu.
Považský hrad.
Považská Bystrica.
Nepochopil som, čo znamená tento drevený turniket. Možno kvôli kravám.
Odtiaľto už pokračujeme po ceste cez tiesňavu do Záskalia, no nemáme veľa času, lebo o hodinu nám ide autobus. Kostoleckú si tak necháme nabudúce, dôležitejšie je doplniť si tekutiny.
Tiesňava je veľmi zaujímavá a cítim sa tu ako niekde v Amerike, aj keď som tam nikdy nebol. Bralá niekde dosahujú výšku 400 m, pritom šírka je len niekoľko metrov a niekde sa neobídu ani auto s autobusom.
Aj v takej úzkej doline sa nájde miesto na parkovanie.
