No na Kriváň išla len asi polovica ľudí z autobusu a ostatní išli kde kade, podľa svojich schopností. Podľa predpovede počasia bola však veľká pravdepodobnosť, že vrchol bude v oblakoch . Preto som sa ja pridal k skupinke, čo išla Mlynickou a Furkotskou dolinou, kde ešte sú aj nejaké živé stromy. Nekupoval som predsa aparát na to, aby objektom na fotenie bola hmla a suché stromy. Tie sú tak dobré do pece.
Štartovali sme teda pred ôsmou zo Štrbského plesa smerom k vodopádu skok.
Dalo sa čakať, že tadiaľ pôjde veľa ľudí, no kupodivu som asi pol hodinu išiel sám, napoly vyschnutým lesom. Vyššie už boli krásne zelené limby a kosodrevina, no aj čoraz viac ľudí. Bolo počuť rôzne známe reči, no v jednej skupinke prevažovala hláska „ch“ a zdalo sa mi, že sú z Izraela. Aj u nás by bolo treba vybudovať múr nárekov zo smrekového dreva a tam by sme nariekali za našimi lesmi.
Horec luskáčovitý
Bašty
Podľa hukotu bolo počuť, že vodopád je už blízko a pofotil som ho zo všetkých strán. Kúsok videa mi pripomenie aj ako hučí, lebo na fotkách je ticho. Je to jeden z mála vodopádov, kde sa dá zároveň vyliezť rovno hore naň a fotiť aj zhora. Len si treba dávať pozor, aby sme nečľupli dolu.
Kamzičník
Komu nebolo dosť vody vo vodopáde, hneď nad ním je Pleso nad skokom. To však už nehučí. Turistov však to pleso ani tak nezaujímalo, ale porast na opačnej strane chodníka, kde rástli akurátne dozreté čučoriedky. Boli ako z výstavy lesných plodov. Zrazu sa stali všetci vegetariánmi a zabudli aj na slaninu v batohu.
Po osviežení pokračujeme popri pamätníku padnutej helikoptéry k Capiemu plesu. Tu už sa jesť nedá nič, lebo sú tu len samé kamene. Preskakujem po nich ako mladý capko, preto sa to pleso asi tak volá. Horšie však je, že sa blížime do hmly a mrholenia. Zistil som to podľa farebných iskričiek na displeji mobilu, keď som pozeral v mape, ako sme vysoko. Boli sme už nad 2000 m. Českí turisti vraveli, že to isté bolo aj deň predtým na Kriváni a potvrdili známe české úslovie:“ Jo bylo to hezké, akorát nebylo nic vidět“. Kúsok vyššie som niečo podobné počul od Poliakov: „ Jaké ladné to je, jen slabo je vidžet“.
V tomto psom počasí bolo treba prekonať najstrmší úsek, na záver aj s reťazami. Miestami boli z kameňov urobené pekné schody, ako do neba. No reťaze na Bystrú lávku skôr pripomínali cestu do pekla. Na hrebeni sa ešte pridal aj vietor. Tu sme sa aj najviac zdržali, lebo ľudia sa hrnuli z oboch strán. Našťastie je to len krátky úsek, nie ako na Svinici, kde Poliaci kričali:“ Jeden lančuch – jeden človek,“ a trčali sme tam dve hodiny.
Zvláštne je, že kedysi pred dvadsiatimi rokmi sme tiež prechádzali Bystré sedlo a prešli ho aj deti. Nešli sme reťazami, ale niekadiaľ bližšie k Furkotskému štítu. Poradili nám to dokonca na horskej službe, že síce to nie je značené, ale ide sa tade ľahšie. No vtedy hmla nebola. Neviem, či tu hrá rolu adrenalín alebo ochrana prírody, veď skaly sú všade rovnaké.
Keď sme sa na pravé poludnie prehupli na druhú stranu, začalo sa vyjasňovať a pod nami sa objavilo pleso s rýdzo „ slovenským“ názvom – Vyšné Wahlenbergovo. Najprv sa mi zdalo, že sa mi mapa posunula na rakúske hranice. Bola to však naša Furkotská dolina. Ľudia sa tam asi furt kotili, ako na tom omieľanom Václaváku.
Furkotský štít
Potom prišlo ešte nižné pleso a vedľa neho miniatúrne pliesko, ako fľak oleja. Nižné pleso v pozadí s hrebeňom skál vytvára úchvatnú kulisu, ako z nejakého filmu. O chvíľu prichádzame do pásma kosodreviny a všetko to tu zase ozelenelo. Zmenila sa aj farba oblohy na modrú. Takéto počasie mohlo byť celý deň, hneď by sa šlo veselšie.
Aby sme to nemali také jednoduché, tak na Škutnastej poľane odbočujeme smerom na Solisko. Tento názov ani nedokážem na prvýkrát prečítať. Asi po desiatich minútach je studnička s hrdzavým hrnčekom. Kto sa z neho napije, musí byť silnej povahy alebo mať dobrú imunitu, ako poslanci.
Na Chate pod Soliskom sa každý, ( kto má peniaze ) môže rozhodnúť, či pôjde nadol lanovkou alebo pešo. My sme si peniaze odložili na zlatistý mok a ešte nám aj zvýšilo. Jazda nadol stojí totiž 9€.
Kráľova hoľa
Solisko
Pohľad z diaľky na Štrbské pleso bol pekný, no zblízka už nie, pretože tu opäť špatili vyschnuté stromy. Nuž, sucho v krku – sucho v lese.
Najkrajšie počasie bolo, až keď sme sa viezli v autobuse.
Liptovská Mara
