Pretože niektoré chodníky sú v zime zatvorené, niektoré zaviate a niekde sa proste v zime nedá ísť. Zostáva len, chvíľu sa túlať po okolí a potom rýchlo sa usušiť a zohriať pri peci. V nedeľu pred Luciou sme sa s kubínskymi turistami vybrali prešľapať chodníky pod Šíp.
Najprv nás odviezol vlak za vatikánsku menu do Kraľovian a potom sa už išlo pešo. Snehu bolo habadej a kto chcel, mohol sa v ňom aj vyváľať, lebo chodník bol na to prispôsobený.
Po hodine aj štvrť prichádzame do osady Podšíp. Je to osada, v ktorej kedysi bývalo zopár rodín, no dnes tu sídlia len chalupári a v lete tu panuje čulý turistický ruch. No teraz v zime tu niet ani nohy, ani otlačenej v snehu. Aj vzhľadom na pochmúrne počasie sa tu cítim, ako v osade duchov. No zachovalá drevená architektúra je tu pekná.
Keďže dnes máme tradičné výhľady na Malú Fatru zakryté oponou hmly, zostáva nám len pokračovať cestou do Žaškova, pretože dnes hore na Šíp nejdeme.
Cestou je veľký prameň vody, no z toho však piť nebudeme, veď by nám z úst viseli cencúle.
Dolu cestou to už bolo veselšie, aj keď to bolo možno zo 7-8 km.
V noci by som tadiaľto nešiel, lebo okolo cesty sú aj mátohy.
Po hodine a pol sme v Žaškove a o päť minút ide autobus. No nikto sa naň nezberá a všetci kráčajú ďalej po ceste akoby im bolo málo to, čo sme prešli. Zrejme ich priťahuje krčma v Párnici s rozohriatym krbom a chladným pivom. Nuž tak si prejdeme ešte zo dva kilometre.
Osada Podšíp ma nakoniec inšpirovala aj na vianočnú pohľadnicu.
