V Dierovej, odkiaľ sme vychádzali, bolo síce snehu ešte málo, no s každým krokom ho pribúdalo. V Osade Podšíp bola už pravá zima aj s rozprávkovou predvianočnou atmosférou. Zasnežené chalupy a oproti nim ešte viac zasypané kopce Malej Fatry. Nikde ani živej duše len malá myška pobehovala neveriacky po snehu, zrejme ju zima zaskočila ako cestárov. Škoda len, že som si nemohol všetko nafotiť, lebo by som si hneď na začiatku moc zamokril topánky.
Konečne priechodná lavica v Dierovej.
Kvôli zime sa tu nemôžeme dlho zdržiavať, lebo tu nie je ani kde si sadnúť, všetko zasypal sneh a postaviť tu nejaký prístrešok to by bolo nad slovenské pomery. Takže po chvíli pokračujeme Lackovou cestou hore cez les, kde je zima ako v mrazničke, oproti slnkom zaliatej osade. Po dosť namáhavom stúpaní sa opäť dočkáme slnka na hrebeni, kadiaľ vedie pôvodný chodník. Ten nás po pol hodinke dovedie k vrcholovému krížu.
Šíp má dva hlavné vrcholy, my stojíme na tom západnom vo výške 1143 m, potom treba pokračovať na trochu vyšší východný, cez menšie vrcholky tvoriace skalné mesto. Odvšadiaľ sú nádherné výhľady na Roháče, Choč, Nízke Tatry, Malú a Veľkú Fatru. V zime býva lepšia viditeľnosť, no nedá sa tu dlho postávať v hlbokom snehu, lebo obuv, i keď namastená, začne neúprosne navĺhať. Napriek krásnym zimným obrázkom sa priznám, že zimu moc nemám rád, radšej sa v lete vyvalím do trávy. No zima na Orave býva dlhá a nemožno pol roka preležať doma na gauči.
Netradičný pohľad na Choč.
Stoh a Rozsutec.
Z tohoto východného vrcholu nás čaká už len zostup, no cestou sme stretli štáb rádiovíkendu a kým som im odpovedal na pár otázok, všetci sa stratili, lebo sa báli, že ich niekto uvidí strapatých v rozhlase. Ostávalo mi len rýchlo bežať za nimi vyšľapanou stopou. Tá sa však znenazdajky zvrtla nejakou skratkou dolu do Žaškova.
Takouto cestou som ešte nikdy nešiel. V strmom žľabe som sa šmýkal po konároch ukrytých pod snehom a nadávajúc mi prichádzali na um rôzne filmy o Jánošíkovi alebo partizánoch na Prašivej. Naviac sa lesom ozývali výstrely a bolo to už ako naozaj. Nakoniec, keď som dobehol malú skupinku, zisťujem, že nás obkľúčili asi desiati poľovníci, no keď zistili, že nemáme parohy, tak nás nechali na pokoji. Nevedeli nám však ukázať najlepšiu cestu, že nie sú domáci. A tak posledný úsek nám znepríjemňovali nejaké bažiny ukryté pod snehom. Nakoniec ma ešte pri atypických šmykľavých krokoch chytili kŕče do nôh. Našťastie dedina bola už blízko a usadili sme sa v novej pizzérii, kde nás domáca dokonca privítala pri dverách. Príjemná atmosféra, pivo, kapustnica, to zahnalo všetky nepríjemné zážitky. Oblečenie sa nám však rozmrazilo a v takom vlhkom sa už nedalo ďalej v mraze pokračovať. Ostávalo teda len zavolať taxík ku ktorému nás dokonca domáca vyprevadila až vonku. Tak to som ešte na Slovensku nezažil.
