Je to pekný kopec a hlavne to mám celkom blízko. V Dolných dierach býva tlačenica a tak som išiel zaparkovať do Štefanovej. Na internete som prečítal, že osobné auto 3€ a karavan 7€. Keď som našťukal potrebné údaje, vyhodilo to 7€. Ani som nevedel, že už roky jazdím na karavane. Celkom malý sympatický.
Ráno riadne prituhlo a tak som rýchlo kráčal do Podžiaru, kde je koliba. Bolo pol deviatej a dvere zatvorené dokorán. A veď nemusím hneď zrána piť, ale hodilo by sa niečo na zahriatie. Ostáva mi len, pustiť sa rezkým krokom do Horných dier. Objavilo sa aj zopár ľudí, tak o 40 rokov mladších. Mňa však zaujímali vodopády, ktoré treba fotiť tak pol sekundou, aby boli pekne rozmazané, ako šlajere.
Z Tesnej rizne som konečne vyliezol zo zimy na slnko. Najhoršie bolo, že v rokline sa mi rosili okuliare a keď som ich dal dole, nevidel som, kde stupiť. Možno by boli dobré kontaktné šošovky, len kto by ich vždy doma našiel, keď je problém, nájsť okuliare. Pod Tanečnicou na skalách sa usadilo mnoho ľudí, ktorí boli zjavne hladní, akoby vyliezli z hladovej doliny. Nad nami sa už vypínal Malý Rozsutec, na ktorý dnes nejdem, lebo sú už krátke dni. Do sedla Medzirozsutce je to, čo by som kameňom dohodil, keby ma nebolelo rameno.
V sedle sa otvorili výhľady na Choč a Západné Tatry. No vyššie bude vidno ešte viac, len na Veľký Rozsutec treba prekonať ešte 400 výškových metrov.
Blížiac sa k vrcholu boli na severnej strane konáriky stromov obalené inoväťou, takže som si mohol nafotiť dekorácie na vianočné pohľadnice.
Na vrchol som dorazil presne na poludnie, po štyroch hodinách chôdze, či lezenia. V českých mapách sa udáva výška 1609 m, to asi preto, aby to nebolo viac ako je Sněžka, čo je najvyšší vrchol v Česku.
Na vrchole som sa chcel prihovoriť jednému pánovi, no zistil som, že je z Maďarska. Po Maďarsky neviem, iba jedno slovo a to seretlek. A to sa mi zdalo dosť nevhodné.
V sedle Medziholie si všetci posadajú na zem a ležia na tráve ako kravy, ktoré sú kúsok od nich. Je to takzvaná zážitková turistika. Kedysi stála opodiaľ Chata pod Rozsutcom. Tu si ľudia posadali na stoličky a pili. Teraz pijú tiež, ale to, čo si donesú a pri troche šťastia si nesadnú do lajna. A ak sa nestihli doteraz zablatiť, tak si poskáču okolo smerovníka. Žiadne lavičky a altánky sa tu nestavajú, veď stromy sú tu prísne chránené.
Po siedmich hodinách som späť v Štefanovej. Na záver si môžem zaspievať: Ej Rozsutec, Rozsutec ty vysoká skala, zaplať mi šuhajko, čo som parkovala.
