Neviem, či mnohých odradilo avizované veľké teplo alebo veľká návštevnosť tohto kopca, nakoniec nás štartovalo z Jánošíkovho dvora iba pol tucta. Hneď zo začiatku nás privítal veľký kŕdeľ oviec a keď som sa ich opýtal do ktorej triedy chodil bača, všetky svorne odpovedali, že Bééé.
Potom už nasledovalo strmé stúpanie lesom, aby sme sa vyštverali na skaly nad Bielou. Po prekonaní vyše 400 výškových metrov bol výhľad na túto časť Zázrivej ako z lietadla. K tomu sa pridal ešte nezabudnuteľný pohľad na Rozsutec.
Toto úbočie sme museli zdolať.
Biela.
Stoh a Rozsutec.
Prv než sme sa dostali do sedla Medzirozsutce, čakal nás ešte prechod hrebeňom tejto skaly. Jej názov mi kedysi miestni hovorili, no nepamätám si ho. Pravou stranou sa ide hore a naľavo sa nachádza vodopád Padacia, ten ale nie je po značke prístupný. Kedysi som tam trafil niekde z Medzirozsutcov, no je síce vysoký ale tečie tam málo vody.
Po príchode do sedla nasledoval najprv menší brat, Malý Rozsutec. Pri pohľade naň to vyzerá na hodinový výstup no nie je to tak, dá sa to zvládnuť aj za 15 minút. Aj keď jeden úsek treba liezť za pomoci reťazí.
Terchová
Bôľhoj
Sedlo Medzirozsutce. Sem sa musíme vrátiť, ak chceme ísť ešte na Veľký Rozsutec. Kto tam nechce ísť, môže sa z Malého pustiť rovno do Terchovej, treba mať však dobré brzdy, lebo zo začiatku je to poriadne strmé. Ja však pokračujem na ten Veľký.
Zozačiatku nás chráni pred slnkom les, potom treba oddychovať pod skalami.
Z kosodreviny vykúkala nejeká kamenná obluda.
Z čoho žije táto astra alpínska v rozpálených skalách, to mi je záhadné. Že vraj má veľmi hlboko korene.
Po vyše hodine chôdze z Medzirozsutcov sa už dotýkam kríža na vrchole. Nie je tu až tak veľa ľudí, ako som čakal, je to zatiaľ v norme. Počuť tu okrem slovenčiny češtinu, polštinu a maďarčinu. Stretávam tu ďalších dvoch členov nášho KST, no tí čo išli so mnou sú vpredu a vzadu, tak Veľký Rozsutec absolvujem relatívne sám. Aspoň si v kľude všetko pofotím, však sa nemám kde ponáhľať. Je to fakt krásne a magické miesto. Jeden z najkrajších kútov Slovenska.
Aj táto pamätná tabuľa vadila nejakým vandalom.
Kurička vápencová.
Na ďaleké výhľady dnes šťastie nebolo, to je pohľad na oravskú stranu.
Hrebeň Malej Fatry.
Poludňové skaly, ktoré sú pre turistov zatvorené.
Astra alpínska.
Impozantný vrchol Rozsutca s výškou 1610 m.
Špic skaly, na ktorom sa niektorí odvážni aj fotia.
Zatiaľčo výstup z terchovskej strany bol miernejší, reťaze boli len tesne pred vrcholom, zostup na oravskú stranu je z veľkej časti lezím po skalách a treba si tu dávať veľký pozor. Chodník je istený reťazami a železnými rebríkmi a zaslúžil by si aj nejakú rekonštrukciu. Nevýhou je, že pemávka je tu obojsmerná. Tým sa tu pri obchádzaní vytvárajú ďalšie chodníčky a pôda viac eroduje. Podľa mňa by bolo dobre, keby sa doobeda šlo nahor a poobede nadol. No myslím,že eróziu majú na svedomí aj kyslé dažde, lebo skaly padajú aj tam, kade turisti nechodia.Chvíľami sa zdá, že som niekde v kameňolome, nebyť trsov kvetov, čo vytvárajú nádherné prírodné skalničky a mohli by sa tu chodiť inšpirovať aj záhradníci. Práve na kráse Rozsutca má zásluhu množstvo kvetov, čo tu kvitne.
Dúška alpská.
Dielo záhradníka - prírody.
Gypsomilka.
Sedlo Medziholie.
Nakoniec sa z Rozsutcom lúčim typickým pohľadom od bývalej chaty pod Rozsutcom, ktorá dávno zhorela. Je veľká škoda, že sa doteraz neobnovila, pretože sa odtiaľto vytratil turistický život s oravskej strany, vrátane doliny Bystrička. Kto tieto časy nezažil, ťažko to pochopí.
Túto fotku som vyhrabal z archívu, je to diapozitív z roku 1977.
