Do ktorých ísť, sme sa rozhodovali v štvrtú júlovú nedeľu. Nakoniec padlo na tie staré, že starý ľudia – staré hory. No bola to obec Staré hory. Odtiaľ sme sa pobrali do Španej doliny. Vekový priemer bol ale dosť nízky a tak nám ho vylepšil Janko Urda so svojími 82 rokmi. Veď už dávno s nami nebol. A tak za chladnejšieho rána vykračujeme žltou značkou Starohorskou dolinou, pomedzi vynovené chalupy.
Čochvíľa, odbočíme z cesty do lesa strmším chodníkom. Po asi 20-tich minútach narazíme na podivnú zrúcaninu, no nie je to hrad, ale banícka štôlňa Terézia. Tunajšie hory sú totiž prevŕtané banskými chodbami, ako ementál. Kedysi, pred stovkami rokov sa tu ťažila ruda s obsahom medi a iných kovov. Svedčia o tom tieto banské stavby a haldy navŕšenej horniny. Sem tam sa objaví nejaká kaplnka, či chalupa. Boli tu aj celé banícke osady.
Po dvoch hodinách vystúpame do sedla Dolný Šturec s výškou 920 m, ktoré je križovatkou viacerých ciest, či už cyklistických alebo peších. Odtiaľto už ľahko zbehneme po červenej značke do Španej doliny. Zrazu sa ocitneme ako v rozprávkovej krajine permoníkov. Vynovené starodávne chalupy, pozostatky banských štôlní, či haldy hlušiny. Prevedú nás tadiaľto rôzne náučné chodníky. Jeden z nich vedie na obrovskú haldu, odkiaľ je prekrásny výhľad. V doline dominuje veľký kostol. Pôvodne som chcel ísť pozrieť aj na rozhľadňu Šachtičky, no bolo treba ísť znovu do kopcov. Podľa mapy sme totiž radšej mali prejsť už zo sedla po ceste rovno na Šachtičky a nestratili by sme výšku. Treba si všímať aj značenie cyklotrás, aj keď nemáme bicykle. Necháme to teda na budúce.
Špania Dolina bola pre svoje náleziská medenej rudy, obsahujúcej aj striebro, v minulosti preslávená po celej Európe. Začiatky ťažby v tejto lokalite možno iba približne datovať do 11. – 12. storočia. Archeologické nálezy však potvrdzujú dobývanie medenej rudy už v eneolite. Špania Dolina, spolu s ďalšími baníckymi osadami – Staré Hory, Richtárová, Piesky, Moštenica a Tajov – sa rozvíjali najmä v súvislosti s usadením sa banských podnikateľov v meste Banská Bystrica. Majitelia baní, tzv. waldbürgeri, ktorých domy boli postavené na hlavnom banskobystrickom námestí, ťažili aj v oblasti Španej Doliny. Lokalita v prameňoch figuruje pod názvami: Montana (1263), Grueb (1458), Herrengrundt (1535), neskôr všeobecne ako Herrengrund. V latinčine mal názov obce podobu Vallis Dominorum, po maďarsky Úrvölgy. Zlaté obdobie ťažby predstavovalo fungovanie Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti (1493 – 1546). Ján III. Turzo začal na Španej Doline už v roku 1494 hĺbiť šachtu nového typu, tzv. hlavnú. Neskoršie bola nazývaná ako Dolná alebo Ferdinandova šachta. Dosiahla hĺbku 250 m. Touto šachtou sa odvodňoval celý špaňodolinský revír. Po vyčerpaní ložísk strieborno-medenej rudy na Starých Horách okolo roku 1546 sa ťažba a spracovanie rudy odohrávali najmä na Španej Doline. Na prelome 16. a 17. storočia však začala rentabilita ťažby klesať. V 17. a 18. stor. sa začali v Španej Doline hĺbiť ďalšie nové štôlne a šachty, ako napríklad šachta Maximilián, šachta Mária, a najhlbšia šachta Ludovika (do hĺbky 440 metrov). Konské gáple na pohon banských ťažných strojov začali nahrádzať vodné kolesá poháňané vodou z unikátneho banského vodovodu. K šachtám v Španej Doline privádzal vodu približne 36 km dlhý systém zberných, náhonových a spojovacích jarkov, ktorý začínal až pod Prašivou v Nízkych Tatrách. Vodovod sa začal budovať v 15. storočí a bol funkčný do začiatku 20. storočia. Koncom 17 stor. pracovalo v Španej Doline už iba 800 robotníkov. V druhej polovici 18. storočia už boli z väčšej časti rudné ložiská vyčerpané, ale ťažba pokračovala ešte v 19. storočí. Bane boli napokon zatvorené v roku 1888. V roku 1957 sa začalo s výstavbou úpravne rúd, ktorá bola otvorená v roku 1964. Získavala sa v nej meď zo starého haldového materiálu. Materiál na spracovanie sa dovážal aj z neďalekej lokality Piesky, a to tunelom, ktorý bol prerazený v roku 1961. Zdroj: wikipedia.
Po obedňajšom oddychu pokračujeme po drevených schodoch do kostola a toto píšu o ňom na stránkach internetu.
Kostol vznikol na základoch pôvodnej románskej stavby. Vysvätený bol v roku 1254, o čom svedčí aj latinský nápis, vytesaný do skaly nad vchodom kostola. Stojí na vŕšku v opevnenom areáli. Vďaka tomu poskytoval kostol, spolu s baštou a farou, v čase nebezpečenstva úkryt obyvateľom. V interiéri kostola sa zachovali maľby od Jozefa Hanulu a zariadenie zo 17. až 18. storočia, či hlavný oltár v barokovom štýle, ktorý pochádza z rokov 1720 až 1730. Najväčšou vzácnosťou v kostole je barokový organ z roku 1751, ktorý zostavil majster Martin Podkonický, jeden z najvýznamnejších organárov neskorého baroka na Slovensku. Tento klenot medzi hudobnými nástrojmi je jediným zachovalým pôvodným organom majstra Podkonického. Dvanásťregistrový organ dali postaviť jezuiti pri príležitosti návštevy cisára Františka I. v banských mestách. Kostol počas reformácie patril evanjelikom, neskôr ho opäť získali katolíci. K tomuto obdobiu sa viaže vybudovanie unikátneho prekrytého dreveného schodiska, ktoré vedie ku kostolu z námestia. Aby sa rozhodlo, či bude kostol patriť evanjelikom alebo katolíkom, vykonalo sa sčítanie obyvateľstva v obci. V sčítaní „zvíťazili“ katolíci. Na znak vďaky každá katolícka rodina urobila jeden zo 162 schodov na tomto schodisku.
Šťastie, že tento kostol nestojí v Zákamennom, kde býva 5400 ľudí. To by sme išli hore dva dni.
Do kostola sme sa však nedostali, iba nazreli cez mreže, ako z väznice a ani nikto nám nezahral na tom slávnom organe. Dokonca ešte do očí bila ceduľa, že ani fotiť nemôžeme. Stavil by som sa, že keď tam príde 1000 ľudí, 999 si to aj tak odfotí mobilom. Na Slovensku pre istotu radšej všetko zakážeme.
A tak sme obišli kostol a poďho naspäť. Tentoraz po modrej, veď tá je zase dobrá. Cestou boli ešte pozostatky ďalších baní, z nich najväčšia šachta Ludovíka, kde vošlo aj futbalové ihrisko. Horšie bude, keď im lopta spadne do tej šachty, lebo ani na dno nebolo dovidieť.
Ďalej už bola cesta temer po rovine, lebo kopírovala vrstevnicu. Na Ganiarke bola opustená chata, kde sa dalo posedieť za veľkým stolom.
. Potom už nasledovala zaniknutá osada Piesky. Nezanikol však 1600 m dlhý tunel, cez ktorý sa v 60-tych rokoch dopravovala ruda z háld do Španej doliny. Vstup do neho však bol tiež zakázaný, no našťastie sa tam objavil sprievodca so skupinkou ľudí a ten nám povedal základné informácie o tuneli. Ísť cezeň by nám bolo zbytočné, lebo by sme sa vrátili tam, odkiaľ sme prišli. A tak pokračujeme ďalej. Poslednou zastávkou bola baňa na ťažbu barytu. Baryt je ťažký minerál, ktorý pohlcuje rentgenové žiarenie a využíva sa v papierenskom, gumárenskom a sklárskom priemysle. Dá sa rýpať medenými nástrojmi a používa sa pri výrobe ohňostrojov.
Po šiestich hodinách prichádzame späť do Starých hôr. Stala sa nám tam zvláštna príhoda. Čakali sme na autobus a z opačného smeru prichádzal iný autobus, ktorý pribrzdil, a šofér z okna mával peňaženkou, že či ju z nás niekto nestratil. Bola to fakt jedna z nás, čo ju ráno stratila v autobuse. Takže vidno, že ešte existujú poctiví nálezcovia, čo si aj všímajú ľudí okolo seba. Ďakujeme.
