Neviem, ako komu, ale mne tento kopec pripomína Matterhorn, aj keď som tam nikdy nebol. Volá sa Košcielec a je vysoký iba 2155 m. S kubínskymi turistami sme vyrazili ráno zo Zakopaného. Prvý krát sa mi stalo, že som musel zaplatiť vstupenku do lesa 5 zlotych. Keby som to poznal, tak tú búdu obídem inokade, no človek neznalý miestnych kopcov nevie kade treba ísť. Tak teda sme sa trepali po kameňmi vydláždenej ceste na chatu Murovanec. Skaly boli dobrou rehabilitáciou na moje členky. Zároveň s nami šiel zástup ľudí a myslím, že Václavák je proti tomu vyľudnená ulica. Zvláštne bolo, že za celý deň som nestretol ani jedného Čecha.
V medzere medzi stromami sa objavil Gievont, špicatejší ako môj nožík vo vrecku. Zvláštne, že kríž nebolo vidno.
Z obrázkov vidno, že v Poľsku používajú turisti rôzne oblečenie.
Po vyše dvoch hodinách prichádzame na chatu Murovanec. Je tu možnosť najesť a napiť sa, no ja to nechávam až na najvyšší bod. Aj tak nemám žiadne zloté. Pokračujem k plesu Čarny stav v predstihu, aby som mal čas na fotenie.
Za plesom končí prechádzka po parku a začína lezenie do sedla Zawrat. Dobiehajú ma aj naši kolegovia lezci a samozrejme spústa Poliakov.
To už je ďalšie pleso – Zamrznuté, aj keď rozmrazené.
Prilbica pestrá.
Do tejto štrbiny sa potrebujeme dostať.
Tu už začínajú reťaze a vidno, že veľa ľudí nemá skúsenosti s lezením. Naviac idú aj oproti a začínajú sa tvoriť zápchy. Poliaci tomu hovoria kolejky. Celé mi to pripadá, ako keby liezli utečenci cez Pyreneje.
Aj keď s meškaním, konečne sme v sedle. Fúka studený vietor, dobrá je aj zimná čiapka, no chvíľami zase hreje slnko. Počas dňa som bundu vyzliekol a obliekol asi 20 krát. No napriek tomu myslím, že počasie je ideálne. Nálada sa vylepšila a zdalo sa, že na Svinicu to už bude len kúsok po hrebeni. No opak bol prevdou, čakalo nás ešte nekonečné lezenie po reťaziach.
Pribudol nám výhľad aj na slovenskú stranu, aj keď pleso je ešte polské. Fotoaparát dostal zabrať už na tretí deň, ako som ho kúpil. Ten starý si už svoje odslúžil, veď vyfotil za 6 rokov vyše 100 tisíc obrázkov.
Kozí vrch.
Granát
Tu stretávame našu rýchlu rotu, čo ide opačným smerom. Takto ich aspoň vždy dobehneme.
Ku koncu to bolo naozaj strmo.
pohľad do Polska
vrchol Svinice
Po šiestich hodinách sedíme konečne na vrchole Svinice, i keď nie na samom špici, lebo ten bol obsadený. Nevedno, koľko času sme strávili čakaním na reťaze, ale Poliaci kričali, že jeden človek, jeden łańcuch. Nezostáva nám veľa času, lebo odchod autobusu bol naplánovaný už o 4 hodiny. Po chvíli oddychu teda lezieme dolu, do sedla Svinice. A opäť sú tu reťaze.
V diaľke sú zamračené Roháče.
Bystrá – tam sme boli minule.
V sedle som sa rozhodol, že zídem už dolu k plesám, aby ma náhodou nechytila výšková nemoc. Ostatní pokračovali smerom na Kasprov vrch. Po čiernej značke idem po prvý krát, trochu mi to pripadá ako posledná cesta. Konečne je však bez reťazí.
Svinica 2301 m.
Vodopád bez skoku.
Granáty – nie však tie vojenské.
Kasprov vrch – ten som si nechal niekedy nabudúce, keby som aj nevládal, ide tam lanovka.
Toto pleso mi trochu pripomínalo Poklad na striebornom jazere.
Gievont z okna autobusu. Ten si tiež necháme nabudúce, ale klobúk dole pred tými, čo to dnes preliezli.
