Škoda nevyužiť možnosť, že na Smrekovicu sa dá doviezť autom, čo je už len na skok odtiaľ.
Smrekovica nie je pálenka vyrobená zo smreka, ale hotel, či chata blízko rovnomenného kopca. Toto miesto bolo vždy dosť málo navštevované, pretože patrilo vojakom. Možno stále ešte patrí, no nikto vás tu nebude naháňať zo samopalom. A nie je tu žiadny mobilný signál. Z parkoviska som nevedel najprv kam, lebo naposledy tu bol les vyrúbaný, teraz už je obnovený a vedie tadiaľ zelená značka smerom na Močidlo.
Tieto kolky si pamätám ešte spred 40-tich rokov.
Na konci lesa sa cesta rozdvojovala a samozrejme som šiel tou nesprávnou. No nevadilo mi to, lebo v diaľke bolo vidno turistov, čo sa púšťali hore kopcom. Moja skratka však mala predsa jeden háčik a to, že lúka sa zrazu zmenila na lopušiny a o chvíľu mi topánky čvachtali vo vode. Teraz už viem, prečo sa to volá Močidlo.
Touto lúkou bolo treba ísť, v pozadí Malá Fatra.
Tu už vedie normálny chodník a o chvíľu sa dostaneme na vyhliadku s lavičkami. Pred nami je Rakytov a vľavo hrebeň Nízkych Tatier.
Skalná Alpa a Rakytov.
V sedle Čierneho kameňa je v diaľke Krížna.
Nízke Tatry.
Vstavač.
Bábôčka bodliaková.
Rakytov.
Kedysi sa chodilo hrebeňom Skalnej alpy, teraz ju chodník obchádza lesom. Je to pôvodný zmiešaný les a cítiť v ňom vôňu cesnaku. Dúfam, že nepriláka nejakého medveďa, lebo som tu zatiaľ sám.
Porast medvedieho cesnaku.
Aby som to nemal také jednoduché, tak je chodník zavalený asi na desiatich miestach stromami. Naviac tieto prekážky budem musieť preliezť dvakrát, lebo sa mi treba vrátiť na Smrekovicu.
Iba tento strom je inteligentný a podvihne svoj konár, aby som oň nezavadil.
Po hodine prichádzam do sedla a zostáva mi už len výšvih na Rakytov.
Prvá polovica cesty je strmšia, druhá miernejšia.
Pripadá mi to, ako chodník do oblakov zakončený krížom.
Najkrajší je pohľad na zbytok hrebeňa Veľkej Fatry, kde dominuje Čierny Kameň, Ploská a Borišov.
Pod Borišovom je učupená chata.
Pohľad na západný hrebeň Veľkej Fatry.
Lysec a Martin.
Kľak a Malá Fatra.
Choč
Postupne začali na vrchole pribúdať ľudia a chcel som sa zapísať do knihy, no tá zrejme už prešla tráviacim traktom nejakého kamzíka. No našťastie tam už bol vložený aj nový zošit.
Rakytov je kopec s dokonalým kruhovým výhľadom a určite sa vyrovná Choču, dokonca je to také magickejšie miesto v objatí hôr, viacej vzdialené od civilizácie. No zase má chudobnejšiu kvetenu.
Liptovská Lúžna.
Liptovská osada.
Revúca.
Salatín.
Ešte jeden pohľad do diaľky a idem späť.
Cestou späť som stretol už poriadnu skupinu ľudí s maďarským nárečím. Batohy mali veľké, asi ich čakala ešte dlhá cesta. Poniektorí si vzali aj bicykel.
Skalná Alpa.
Devätorka rozprestretá.
Soldanelka.
Horčinka.
Stokráska.
Dopijem a idem.
Smrekovica.
V hovniválovi som sa videl ako v zrkadle.
Borišov.
Na parkovisku ma už čakal kamarát Fero, čo nepije. Tak človek dopadne, keď chodí autom.
