No ale rýchlo napadlo, rýchlo sa roztopilo. Ja som stejne všetky ročníky išiel bez lyží a nemusel som rozmýšľať, či ich brať a či nebrať. Tento rok ma nasledovali aj ostatní, okrem jedného.
Ráno bol sneh zamrznutý a po povrchu sa dalo ísť ako po plyšovom koberci. Doma si nemôžem dovoliť behať v turistických topánkach po kobercoch a tu som si to mohol užiť, koľko sa dalo a dokonca bielučký koberec som mohol kľudne aj zašpiniť a nikto nič nepovedal. Počasie bolo ideálne, slnko svietilo ako v Turecku a teplota šla k desiatim stupňom. Vietor od údivu ani nefúkal. Na chate pod Kuzmínovom sa nás zišlo možno pol stovky, váčšinou z blízkeho okolia. Však kto by sedel doma, keď je vonku konečne pekne.
Vrch Kuzmínovo sme zdolali ľahko, však má len 688 m, no lesa zase ubudlo a Hviezdoslav, keby žil, by musel svoj úvod Hájnikovej ženy prepísať na: „ Pozdravujem vás bývalé lesy, hory...“
Pohľad na Malú Fatru.
Jediný na lyžiach.
Vyšný Kubín a Roháče.
Kubínska hoľa – tam smerovali všetci, čo chceli lyžovať.
Po hodinke a pol prichádzame k občerstvovacej stanici, kde sa dalo občerstviť hlavne slaninou. Tuky, ktoré sme spálili bolo treba obnoviť.
Skalky.
Netradičný pohľad na Choč bez bradavice.
Najvyšší bod dnešnej trati, Hrádok s výškou 717 m. Tu je otočka a odtiaľto sa vraciame späť. No ja pokračujem individuálne a to do Dubovej. Nikto samozrejme nejde so mnou. Zrejme to všetci pokladajú za blbosť alebo chcú ísť podľa plánu.
Lavína v Stenách.
Stoh.
Rozsutec.
Bralo.
Na tomto mieste prekračujem hranicu medzi Oravou a Liptovom a od vtedy čo sme v Schengene, tu nie je žiadna kontrola. Radšej idem po starej ceste, aby ma neprešlo auto.
Do Dubovej prichádzam tesne pred odchodom autobusu a tak nestíham ani pivo. Ale dobre aj tak, ešte by mi tam podsypali hrachu, ako Jánošíkovi. Aj toho že vraj nechytili v Dubovej, ale v Klenovci. A možno mal dvojníka, ako každá významná osobnosť. Len kto potom skončil na háku.
