





Prvá osada sa volá Valentová. Odtiaľ sa dá ísť po žltej značke do Prašnického sedla, no my sme smerovali ešte vyššie, do Osady Rybô. Niekedy sa uvádza aj ako Rybie, ale myslím si, že rybie je filé. Vraj, že tam spadla najväčšia lavína, aká kedy bola. Aj som pozeral po krajoch, či tam ešte nie sú zbytky snehu, no na náučnej tabuli bolo napísané, že sa to stalo v roku 1924.


Najprv sa však zastavujeme na pamätnom mieste Vlčie diery, kde sa nakrúcal rovnomenný slovenský film z obdobia SNP. Do malty, kydnutej na skale je otlačená ruka Ladislava Chudíka.




Bočné svahy sú také strmé, že prítoky tvoria vodopády.


V doline tečie veľa vody a možno niekedy tu bolo aj veľa pstruhov, preto sa to asi volá Rybô. No tento potok bol zregulovaný, kvôli výstavbe vodných diel a tak sa možno zreguloval aj počet rýb.




A tu sme už na mieste, kde padla tá spomínaná lavína. Odtiaľto sa bolo treba vrátiť, no miestni nám poradili, že keď pôjdeme ďalej po ceste, prídeme až hore na Krížnu.



Osada Rybô zhora.

A tak sme putovali po cyklotrase bez bicyklov, aj tak by nám boli hore kopcom k ničomu.



Najprv som myslel, že tu niekto zahodil kábel do mláky a to boli žubrienky.

Pod hrebeňom na lúke bola nejaká búda, asi bývalý salaš a oproti posed. No všetko pod dozorom.


Majerova skala od chrbta.


A tu zas nejaký kus kábla.



Turisti z Oravy v Rybovskom sedle. Sediel je tu plno, len koňa nikde.



A predsa niečo zostalo z tej lavíny.

Pohľad na Zvolen vedľa Novej hole. Už sa tam nelyžuje, ale lieta. Na viditeľnosť sme až také šťastie nemali, skoro celý deň bolo pod mrakom. No aspoň tak slnko nepieklo. Ale potili sme sa aj tak.


Fialka sudetská alebo sutinová? Nie som botanik, aj keď nosím boty.

Majerova skala, teraz už zboku a pred nami Krížna.


To sa vám ide chlapci nadol.

Na vrchole Krížnej sa to ľuďmi len tak hemžilo. Stále tu stojí nejaká plechová rúra namierená do neba, ale ani Boh nevie, na čo to slúži. No malo by ho to zaujímať, lebo to mieri niekde hore.




Ostredok.


Pohľad smerom na Martin.

Čierny kameň a Rakytov, kde som bol minule.



Vstavač.

Ozdobou Krížnej je veternica narcisokvetá, ktorá vytvára priam už hotové svadobné kytice.






Pohľad smerom na Bystricu.


Na Majerovej skale je už tiež pekná tlupa ľudí.


Pamiatka na lanovku, ktorá čaká na zapísanie do zoznamu UNESCO.

Panská hoľa.



Kortúza Matholiho, ktorá mi minule chýbala na Choči.

Pohľad z Majerovej skaly späť na Krížnu.

Niekde vzadu Kremnické hory.

Aj keď som tu z našej partie zostal sám, samoty som si neužil.

Cesnačka.

Kytica kvetov položená asi na pamiatku niekoho, čo spadol zo skaly, no bohužiaľ obsahuje aj chránený žltohlav. Ten som práve hľadal, lebo mi vraveli, že už kvitne. Jedna turistka mi povedela, že videla nejakú ženu, hovoriacu česky ako si trhá z neho veľkú kyticu. Keď sa jej spýtala, že či vie, že kvet je chránený, odvetila, že to by ju ani nenapadlo. Ináč, žiadne kvety sa nesmú trhať v národných parkoch. Zrejme treba vyvesiť viac náučných tabúľ, aj s výškou pokuty.


Dolu sú Staré hory.





Klinček peristý.

Zostáva mi už len zbehnúť dolu na autobus, lebo cez Donovaly vlak nejde. Mám na to iba hodinu.


Cesnak medvedí.

Žerušnica lesná a jej biely mutant.




Staré hory, stihol som to na chlp. Zatiaľčo na zastávke bolo asi 30 stupňov, v autobuse možno 18. Podobné, ako keď hodíš kurča z pekáča do mrazničky.