Takto to vypadá uprostred sezóny.
Veľmi mi padol vhod autobus, ktorý chodí ráno z D.Kubína do Terchovej. Kedysi chodil aj cez víkendy, teraz urobíme v nedeľu okľuku 50km navyše. Vystúpil som v Bielom Potoku pri obchode, samozrejme zatvorenom. Nič nového pod slnkom na Slovensku. A tak si vykračujem k hotelu Diery a zahnem nahor popri potoku. A hneď na začiatku zle, lebo zelená značka ide po ľavom brehu na Malý Rozsutec a modrá po pravom do Dier. V tom rannom šere si to človek nevšimne. Tu ma už víta tabuľa, pri ktorej mám pocit, že by sa hodila možno aj na slovenské hranice.
Dolné diery sa hneď na začiatku zarezávajú medzi skaly a úzkym priechodom sa ide po železných mostíkoch. Pekne to tam hučí, ani rozprávať sa nedá, keď je s kým.
Po chvíli sa však kaňon rozšíri a je tu odbočka do Nových dier.
Väčšina ľudí je na rozpakoch, kade je lepšie ísť a pokračujú rovno Dolnými dierami. Ja som však vymyslel taký kompromis, že idem len k veľkému vodopádu s dlhým rebríkom a potom sa vrátim a odbočím do Nových dier, ktoré sú zaujímavejšie a ozaj doslovne pripomínajú diery.
Odtiaľto sa vraciam na rázcestie.
To už sú Nové diery.
Kaňon nie je dlhý, na konci sa odbočí prudko hore do lesa, kde ho za chvíľu uvidíme zhora. Sú tu potom ešte dve vyhliadky, odkiaľ sa dá porozhliadnuť aj trochu ďalej.
Treba sa však pozerať aj pod nohy, lebo na mokrom chodníku si ľahko zopakujeme gramatiku:
1.pád, kto čo – Ja
2.pád z koho z čoho – z koreňa.
Po necelej polhodinke chôdze lesom sa zrazu pred nami objavia Poludňové skaly.
Tam ale nejdem, ani sa tam už roky nechodí, neviem prečo chodník zavreli a basta. Mohol by byť aspoň jeden deň v roku otvorený, ako prezidentský palác. Vyhrabal som jednu starú fotku, keď chodník ešte fungoval ale to je už viac ako 30 rokov.
Ale poďme do reality. Nachádzame sa na veľkej križovatke zvanej Podžiar. Preto nachádzame, lebo už sa tu ku mne zo Štefanovej pridávajú dvaja českí turisti. Pripája sa tu aj chodník z Dolných dier, z ktorého som odbočil. Kúsok cez potok je bufet a ani by som tam nešiel, lebo je určite zatvorený ale sú tam krásne lipy, čo stoja za odfotenie.
Nebudem sa dlho zdržiavať, lebo ma čakajú ešte tie hlavné a to Horné diery.
Pribudli tu aj nové prvky, známe z ferraty.
Je tu naozaj čo fotiť a preto som sa tu aj vybral sám, lebo keď idem s nejakou skupinkou, tak mi ujdú a nemám čas na poriadnu fotku. Zaujímavé je napríklad fotiť vodopády dlhým časom okolo jednej sekundy a tým rozmazaná voda vytvorí zvláštny závoj. Treba k tomu samozrejme statív a šedý filter, lebo bežne pri maximálnej clone sa priblížime niekde k času jednej desatiny sekundy.
Na skale som dosiahol zoomom dosť vzácny orlíček.
Rebríkov je tu dosť, mohli by tu trénovať aj hasiči. Ten kto radšej chodí po pevnej zemi, môže rokliny obísť po zelenej značke, prípadne sa dá takto pri ceste naspäť vyhnúť davom ľudí.
Na záver nás čaká ešte Tesná rizňa, čo je už len taký dodatok ku všetkým prejdeným Dieram.
Mesačnica trváca – tento kvet obyčajne rastie v blízkosti vodopádov, videl som ho na Šútovskom, či Brankovom.
No a samozrejme nesmie chýbať moja obľúbená – Kortúza Mattholiho.
O chvíľu sa nachádzam pri prameni, kde je posledná možnosť nabrať si vodu. Zrazu všetok hukot stíchne, ako keď vypnú prúd na diskotéke a iba sem-tam počuť vtáčí spev.
Napravo sa vynára Veľký Rozsutec a naľavo zase Malý.
Zo sedla Medzirozsutce už vidno aj Choč. Smerujem na Malý a to z troch dôvodov. Veľký je zatvorený (už je ako bufet), videteľnosť je aj tak zlá a toho lezenia už mám dosť. Musím sa poponáhľať lebo tie bodky na fotke to sú veľmi otravné muchy. Asi sedia na prípadných odpadkoch, čo tu zanechajú turisti. Tých je na tomto mieste vždy dosť, pred chvíľou tu dorazilo zo 30 poliakov.
Zaujímavé je, že na taký zdanlivo veľký - Malý Rozsutec s prevýšením 143m sa dá vyjsť za 15 min. Len treba zdolať ani nie tak reťaze ale vyhladené klzké skaly, ktoré akoby niekto namazal maslom. Keby som nevedel, že to je vápenec tak si myslím, že je to mastenec.
Treba si dať pozor aj na túto dieru.
Vrchol Malého Rozsutca.
Pohľad do doliny Terchovej.
Terchová a Zázrivá.
Oproti Veľký Rozsutec.
Na pravé poludnie stojím na vrchole a okrem obeda rozmýšľam, kade ďalej. Buď sa šuchnúť dolu strminou do Terchovej – Podrozsutca alebo sa vrátiť do sedla.
Ešte odfotím nejaký iskerník a horec a nakoniec sa rozhodujem pre traverz k bývalej chate pod Rozsutcom. Vždy ma tam akosi ťahá, aj keď tam už nie je. Čo nevypálili nemci, vypálili sme si sami. No nevadí, aj tak by bola zavretá.
Toto som fotil v roku 1977 ruským aparátom Zenit.
Nakoniec som ešte dvakrát zablúdil, pri tejto skale a potom som si splietol značku do Zázrivej.
Neodolal som vôni medvedieho cesnaku a zopár lístkov si schovávam do vrecka. Potom ma však napadlo, či za tou vôňou nepôjde aj medveď. Preto rýchlo behom do doliny.
Tu niekde som opustil zblúdenú žltú značku a dolu v Bielej stíham na chlp autobus.
