Keďže v blízkosti vedie cesta, neunikala pozornosti ani okoloidúcim. Jedným z nich bol aj riaditeľ neďalekej fabriky, ktorý si sem vyšiel potajme na prechádzku so svojou sekretárkou. Napadlo ho, že by to mohol byť dobrý úkryt. Radovánky v sude sa im zrejme zapáčili a tak tu začali chodiť častejšie. V dedine boli tieto návštevy verejným tajomstvom, ale po čase ľudia prestali tomu venovať pozornosť. Až jedného dňa niekoho v krčme napadlo, že riaditeľko sa tam dlho neukázal, čo sa mu teda asi prihodilo. No mohli sa rozísť, alebo mu na to prišla manželka, alebo sa z nich vytratila romantika a zmenili hotel. Dohadov bolo veľa , ale nakoniec sud zostal opustený a s ním nevyriešená záhada.Keď som sa po rokoch išiel pozrieť do toho suda a ledva som sa pretisol cez úzke dvere, ktoré vznikli vlastne vypílením dvoch dosiek, razom mi to došlo. Záhada bola vyriešená. Riaditeľ sa tam predsa so svojím veľkým bruchom v žiadnom prípade nemohol prepchať. A tak chalúpka-sud tu naďalej stojí a čaká na svojich návštevníkov, ale iba chudých. Tučným vstup zakázaný. Takéto dvere by sme si asi mali urobiť aj doma na špajzi. Zaručene by sa tam nedostal nikto, kým by neschudol.
