Mojím cieľom toto leto sú Slovenské dedinky či mestá s možno nie celkom obyčajnými názvami, resp. možno práve s tak obyčajnými, že samotné názvy sú z bežne používaných slov. Práve to ich robí jedinečnými a možno ich pomenovania pôsobia aj trochu vtipne. Chcem navštíviť čo najviac takýchto miest, objaviť ich krásy, zažiť ich atmosféru, a tiež rozšíriť si prehľad o tej našej krásnej vlasti. Veď nie len v zahraničí je čo pozerať.
Mojou prvou zastávkou bola dedinka patriaca do Trnavského kraja. Priznám sa, že počas 21 rokov, čo dýcham Slovenský vzduch, nikdy som názov tejto dediny nepočula. Až do dňa, keď som raz vystúpila v Bratislave. V tej chvíli pani z rozhlasu oznamovala príchod osobného vlaku, medzi ktorého stanice patril aj Michal na Ostrove. V momente, ako sa mi toto pomenovanie dostalo do uší, bolo rozhodnuté. Okamžite som si to zapísala medzi ostatné miesta, ktorých návštevu plánujem. Napokon som sa rozhodla, že práve tu chcem svoj plán začať plniť. A tak sa aj stalo.
Do Michala na ostrove som vyrážala z Trnavy, môjho študentského bydliska. V Bratislave som rýchlo prestúpila na osobný vlak a nevedela sa dočkať, čo tento výlet prinesie. Môj prvý pokus mi prekazilo počasie. Preto som bola celá bez seba, keď slniečko svietilo a teplomer ukazoval vysoké hodnoty. Nevadilo mi ani to, že bolo dusno, všade samý pot a vo vlaku nešla klimatizácia. Ale doprava nemeškala (čo je naozaj výnimočné) a ja som cítila v kostiach, že tento raz sa všetko podarí.
Ako prvá ma privítala malá zastávka označená názvom dediny. Čo ma ale prekvapilo boli dlhé polia plné žltých klasov. Trochu iný pohľad na prírodu, než ako som zvyknutá u nás na Orave. Nie zeleň, ale kombinácia žltých polí s takmer bezoblačnou oblohou. Vyrazilo mi to dych, no zároveň vyčarilo úsmev na tvári.
Dedinka je pomerne malá a ak niekto hľadá úplný pokoj, mal by ju navštíviť. Pokojne pôsobila možno aj preto, že bol pondelok dopoludnia a väčšina obyvateľov bola v práci a škole. Každopádne som tam našla ticho, sprevádzal ma len spev vtákov. Po ceste som narazila na naozaj roztomilé detské ihrisko
. Muchotrávkové preliezačky a šmýkačka v podobe traktora, pôsobili milo, skromne a pre deti určite lákavo. Ďalej som objavila troch obrovských mimoňov z pneumatík
. Neviem, či robili reklamu vychádzajúcemu pokračovaniu známej rozprávky alebo slúžili len ako atrakcia. Fotka s nimi mi nesmela chýbať. Ako asi v každej dedine, aj tu majú kostol, nesie názov (ako inak) Kostol svätého Michala.
Veľmi skromný, "neprečačkaný". Avšak mala som možnosť nazrieť dovnútra cez otvorené dvere. Malý oltár, no veľmi pekne vyzdobený a len pár lavíc na mňa urobili naozaj dojem.
Bol obed a môj plán zahŕňal aj návštevu jedinej reštaurácie, ktorú mi na internete našlo. Nachádza sa pri Michalskom jazere a ja som sa už zalizovala na nejakú dobrotu, ktorú si vychutnám v príjemnom prostredí pri vode. Čo však čert nechcel, moje nádeje zrušil pán, ktorý ma zastavil s otázkou kam idem. Na moju odpoveď nasledovala tá jeho. Že daná reštaurácia je otvorená až od stredy. Takže som sa s dlhým nosom otočila a išla pomaly naspäť na vlak.
Aj keď som odchádzala s prázdnym žalúdkom, zároveň som bola šťastná. Šťastná z toho, že mi konečne vyšiel plán a k svojmu cieľu som o krok bližšie. Tiež plná pokoja načerpaného z ticha Michala na ostrove. A plná očakávaní, čo prinesú moje ďalšie cesty.
