Samotnú otázku iného charakteru si kládol aj samotný Hamlet. Otočil som sa na bok, kde som čakal ticho, že niekto príde práve v čas, keď to človek potrebuje, nik sa nedostavil a tak ostávam stále sám v zajatí myšlienok prechádzam územím temna v duchu nesiem ťarchu samoty, ktorá neutícha iba sa umocňuje každým krokom k nekonečnému cieľu.
Stojím pred otázkou, ničoho a úplnej prázdnoty, nie je to čistota mysle, ku ktorej sa každý uberá aby zistil pravú odpoveď na otázky, ktoré ho sprevádzajú dňom i nocou strávených v zajatí samoty, ktorá drieme na každom kroku a číha pred bránou pokoja. Otáčam sa na druhý bok nech zaženiem tie ničotné myšlienky, ktoré mi nedovolia vsať a pozrieť sa do zrkadla plného otázok. Veď to som ja a kto je on. Nespoznávam siluetu stojacu v tichu samotne kráčajúcu ulicou beznádeje, ktorá nesie sen do údolia smrti, kde väčšina našla vykúpenie. Smrť pýtam sa tajomnej siluety hľadiac na mňa bez slov, hlavou pohne a naznačí áno, už ťa tam čakajú, je tam kolíska ľudí, ktorí stratili vieru v život a hľadali odpovede na opačnej strane mince. Nie ja sa nevzdám, som ešte stále tu a budem hľadať pravdu, ktorá je uväznená v mojej mysli, ktorá mi často ukázala správnu cestu. Som ponorený do bdiaceho sveta bez nároku na čisté sny. Rozhodnem sa vsať, nedá sa ďalej ležať v posteli plnej bolesti, ktorá beznádejou je živená. Ukáž mi pravú tvár, pozerajúc do svojho odrazu v zrkadle, si osoba, ktorú každý má rád, len láska tých, ktorých miluješ je zblúdená v krajine opačnej mince. Vždy mi otec vravieval život a rozhodnutie ma dve strany ako minca, ktorá ti spadne často na tu nesprávnu stranu menom výzva, ktorú musíš zvládnuť a až potom svet správnej strany otočí sa k tebe tvárou. Prejdem si slová vyrieknuté v pamäti a sám usúdim, kto mi to vlastne vravel? Osoba ku ktorej som počas života nenašiel tú správnu cestu, odmietal som pomoc, ktorá bola zaprášená večným podceňovaním v moju neschopnosť dosiahnuť v živote určité ciele, lenže ja otázku si kladiem ináč, čo je vlastne cieľ? Je to kariéra, bohatstvo, vzdelanie, nie, je to určitá forma ľudských emócií, kvôli ktorým sme ochotný obetovať všetko hmotné, ktorej meno nedokážem vyrieknuť.
Nie, nie, nie, už dosť tých slov a myšlienok, ktoré ma mučia dňom i nocou, som uväznený v ríši pekelnej samoty, je to moja priateľka, ktorá ma sprevádza po celý život. V pohľade na seba vidím iba stroj, ktorý dokonale nesie masku z ktorej nik nepozná čo je lož a čo pravda. Nepotrebujem útechu ľudí, ktorí kráčajú po mojom boku hoc sám viem, že priateľ je dar, ktorý napĺňa človeka viac ako ktorékoľvek bohatstvo sveta. Bijem sa v tme nosím masku vzbudzujúcu nádej, pomáham iným prekonať údolie smútku a ťarchy z cesty, ktorou sa nesú, iba ja sám v sebe nevidím svetlo. Zhaslo? Áno zhaslo, poviem si, nie je to pre mňa útecha, keď v sebe nájdem nádej, ale to ak vidím úsmev na perách iných, ktorým som pomohol. Som nositeľ svetla a tmy zároveň, pri pohľade do zrkadla si kladiem množstvo otázok, áno pozri sa na seba a povedz si koľkým ľuďom si ublížil a ty chceš mať teraz priestor na lásku, ktorú v pravej forme nedostaneš. Kto si? Prečo si to urobil? Vlož si hlavu do zrkadla a obzri sa späť. Budeš aj naďalej kráčať temnotou, ktorou sa tak ľahko nesieš, uži si to naplno, predstav si potok sĺz, ktorý si zanechal za sebou, ukáž svoju beznádej, príjmy pomoc iných.. Nie ja sa neskloním samote, nepodám jej ruku, nedám si s ňou čaj, neukážem jej pravú tvár. Odchádzam preč od zrkadla v ktorom neutíchajú hlasy otázok v ktorých sa kúpem ako bezbranná laň. Jedine ja viem nájsť cestu v ktorej odmietnem zlobu sprevádzanú samotou.
Dosť bolo týchto slov, čo si ty! Prorok, nositeľ svetla! Prízrak v ľudských mysliach, áno to je to správne, vojdeš im pod kožu, podáš im pomocnú ruku, ale ty sám nikdy neprijmeš pomoc. Ja ju nepotrebujem, som dosť silný aby som tým prešiel sám, mám v sebe svetlo. Čo svetlo?? Veď si vravel, že ho nemáš, koho klameš iba seba, zdvihni tu tvár a pozri sa ešte raz na seba. Kto si?! Prečo sa ma snažíš utešiť, ja viem, že samotný zmysel života nedrieme vo vedeckých hádankách, lež v tom najcennejšom čo môžeš druhým dať bez nároku na odmenu. Aký je zrazu sentimentálny, celé tisícročia sa ľudia snažia nájsť otázku na zmysel bitia a ty si ju zrazu zodpovedal, preber sa!! Odstúp odo mňa, odíď, strať sa.
Zobuď sa, vstaň bol to iba sen, ktorý prežívaš v útrobách duše, skús premýšľať s čistou mysľou...
Čo sa to somnou deje, mam pocit ťažoby na ktorú liek sa mi nedostane, zložím masku, ponesiem ju v rukách otvorím náruč čakajúc na ňu. Takto sa to nedá, idem si urobiť kávu k nej si zapálim cigu a uvidím, ako sa moja myseľ bude hrať. Je to tu opäť, už som veril, že to prešlo, nie, mýlil som sa. Stratil si svoju polovicu tela, vyfúkol ju ako dym a teraz sa márne snažím vrátiť ju späť, žiaľ už nemá ten tvar v akom bola ponechaná. Masku v rukách žmolím pripomínajúc mi obdobie môjho šťastia a ty si to zničil, opakujúc si to neustále v mysli. Potiahnem si z cigarety snažiac sa spomienku pustiť von, to sa tak ľahko nedá je to silnejšie ako ty. Miluješ niekoho, kto tvoje city postavil k múru. To nie je možne, aby ma ustavične prenasledovali tieto myšlienkové pochody, nedokážem ujsť pred pohľadom do zrkadla v ktorom ma nájde a kladie mi opakovane tie isté otázky. Neskláňam hlavu pred problémom, áno, sú to slová útechy, ktorými sa tak vášnivo kŕmiš. Otvor oči a pozri sa na to cele ináč, sklamal si, nie si hoden toho aby ťa niekto vrúcne miloval. My sme iba kvapkou v mori, ktorá sa snaží rozvíriť hladinu. Už dávno skončil čas krásnych slov a skutkov, básni, ktoré ukázali oddanosť voči iným. Nechaj sa unášať prúdom, je to také príjemné, keď sa poddáš hre pocitov a navštíviš opačnú stranu mince, kde samota z otvorenou náručou ťa privíta. Pomaly sa poddávam a zároveň strácam silu, plávať na hladinu nadýchnuť sa. Utekám od myšlienok do sveta povinností, kde nie je čas zaoberajúc sa zdrvujúcou samotou. Opätovne si nasadzujem masku v ktorej kráčam naďalej tmavou ulicou..
