Predsudky blízkych o tejto krajine ma tak intenzívne sprevádzali celým týmto obdobím, že som začal pochybovať o vlastnom zdravom rozume a podvedome začal rozmýšľať ako tam nejsť a nestratiť tvár. Nie raz som si povzdychol, ach bože, načo som to všetkým vešal na nos, ako teraz budem vyzerať? Kopa reči, "skutek utek".
Našťastie prebral som isté princípy, ako riadiť nielen pracovný ale aj súkromný život. Ak teda chcem niečo spraviť a obávam sa, či to nakoniec spravím, všetkým to poviem. Je to taký verejný záväzok. A poviem vám, veru ťažko sa neplní.
Pri všetkých tých predsudkoch máte potrebu nájsť aj pozitívne správy. A tak som ich hľadal u tých, čo tam boli. Na rôznych cestovateľských fórach. Trošku som upravil plánovanú cestu, aby som sa vyhol oblasti, odkiaľ boli iba negatívne skúsenosti (obrovská rómska osada na hraničnom prechode s Čiernou Horou, striehnuca na vás ako na korisť) a vyrazil som. Vlastne nie sám, s partnerkou. Odvážne to žieňa. Nuž ale čo jej zostáva? Ak chce so mnou cestovať, tak iba takto. Mňa vylihovať na pláž nikto nedostane.
Ale aby som sa vrátil k veci. Do Albánska vedie dlhá cesta, treba prekročiť pár štátov. Naše Ministerstvo zahraničných vecí dokonca vstup na územie časti jedného z nich dôrazne neodporúča. Kosovo. A tak, keď už teda ideme riskovať tie naše biedne životy, prečo nie hneď dvakrát? Kosovo sa tak stalo dôležitou adrenalínovou zastávkou na našej ceste. Viete si predstaviť jazdiť po Kosove v aute s ŠPZ-kou štátu, ktorý ho ako jeden z mála v EU neuznal???
Nebojte sa, nebudem márniť váš čas na čítanie siahodlhého textu, ktorý by vydal na sto stranový cestopis. V budúcnosti, ak vás to bude zaujímať, sa vrátim v ďalších článkoch k tomu najzaujímavejšiemu.
Od začiatku je zrejmé, keďže čítate tieto riadky, že som to prežil. Aj partnerka. Ktorá o tom písala na inom mieste, pri inej príležitosti. Aj auto, na moje veľké prekvapenie. Zdá sa, že to tí Švédi naozaj vedia.
Prešli sme celý Balkán. Cez Maďarsko, Srbsko aj s Kosovskou časťou, Macedónsko, Albánsko, Čiernu Horu, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Slovinsko a cez Rakúsko späť na matičku hrudu.
Zážitky sú nezabudnuteľné, spomienky krásne. Na to menej príjemné pomaly zabúdam a už myslím na nové cestovateľské výzvy.
A aby som nezabudol. Dve odoporučenia na záver. Po prvé. Do Albánska choďte. Sami milí ľudia, krásna krajina. Pre nás iný svet a hlavne toť za rohom, dostupné autom. A z toho vychádza druhé odporučenie. Nechoďte tam vlastným autom! Za pár týždňov vám zostarne o pár rokov. Cesty tam na mnohých miestach skoro nie sú, tak, ako aj v Kosove. Cesta prvej triedy vo forme utlačeného makadamu vám po pár hodinách príde ako dobrý štandard. Mosty ponad rieky, ktoré majú tak zničený povrch, že od pádu vás a vášho 1,4 tonového auta vás delí len roksorová výstuž.
Takže radšej presvedčte kamaráta, nech vezme svoje auto a vyrazte. A ak by vám zostalo voľné miesto dajte mi vedieť, pôjdem ešte raz. Ale nie na vlastnom aute, už len na cudzom a najlepšie terénnom.
Nabudúce sa s vami podelím o to, ako stavebné úrady v Albánsku riešia čierne stavby. Budete prekvapení ako jednoducho to ide.
