Hranicu sme prechádzali na severe Ohridského jazera cestou z Macedónska. O prvej časti nášho výletu som aj s pár fotkami písal v predchádzajúcom článku.
Čakal nás náročný prechod po veľmi nekvalitných cestách celým Albánskom až na juh do Butrintu. Odporúčam, sa presvedčiť na fotkách, ktoré som uverejnil v inom článku, že to po čom sme jazdili, mnohokrát len veľmi vzdialene pripomínalo cestnú komunikáciu. Bolo to o to nebezpečnejšie, že som sa neustále obzeral po drsne krásnej Albánskej krajine.
Dôsledkom kvality ciest sme vo veľkom počte stretávali autá s úplne popraskanými čelnými sklami. Nie drobná prasklina, za ktorú u nás mastne zaplatíte, ak vám ju objavia pri cestnej kontrole ale skôr to vyzeralo, ako by sa na oknách vybúrila partia výrastkov s bejzbalkami. Nie raz zaprašťalo aj moje okno ale nakoniec bez viditeľného poškodenia, odolalo.
Cesta, ktorou sme prišli. Zvodidla by ste tam hľadali márne. V hĺbke niekoľko sto metrov pod nami more.
V Albánsku má prednosť vždy najtvrdohlavejší dopravný prostriedok. Mnohokrát pasúci sa na početných smetiskách lemujúcich cesty.
Rozvaliny Butrintu, letoviska Rímskej smotánky a najjužnejšieho bodu našej výpravy, so svojimi cennými mozaikami nedbalo ukrytými pod tenkou vrstvou štrku, po ktorom sme kráčali.
Butrint je na skok od Sarande, kde sme nocovali. Večer sme sa vybrali na prechádzku po nábreží, nasať trochu miestnu atmosféru a podeliť sa navzájom o svoje pocity z tejto krajiny.
Cestou späť na hostel som sa stal cieľom pokusu o vymámenie čo najväčšej sumy pre miestny detský gang žobrajúcich deti. Znenazdajky sa mi jedno hodilo okolo krku a držalo sa ako kliešť niečo mi hovoriac do ucha. Na okamžik som zaváhal ale rýchlo som si uvedomil, že musím byť neúprosný. Všade naokolo striehli ďalšie deti čakajúce, ako zareagujem.
Rozhodol som sa teda s batohom na chrbte držiac partnerku v jednej ruke a zaveseným Albáncom na krku pokračovať i keď, pomalšie, predsa len ďalej. Sily mladému Albáncovi našťastie rýchlo dochádzali a tak sa pomaly začal po mne kĺzať nadol.
Najskôr sa posunul k ramenám, po chvíli skĺzol k pásu a stále čoraz nižšie. V pevnom odhodlaní predsa len zo mňa niečo dostať, skĺzaval ku kolenu až zostal visieť len na členku. To už ale zároveň ležal celý natiahnutý na zemi a nechal sa mnou ťahať. Začal som budiť nechcenú pozornosť u okolostojacich ľudí a bolo aj dosť namáhavé takto pokračovať. Ťahal som ho asi 3 metre, majúc stále na pamäti, čo by ma čakalo, kedy som podľahol a niečo mu dal.
Už nielen partnerka ale aj ja som sa začal cítiť nepríjemne, ako úplný hajzel. V poslednom okamžiku sa odo mňa odpútal. Neviem či kvôli dochádzajúcim silám alebo uznal, že som nad jeho sily a neoblomí ma nič na svete. Bol som tak uchránený horde obďaleč postávajúcich jednotlivcov a skupiniek detí, ktoré len čakali aby ho mohli nasledovať. Vstal zo zeme, oprášil si tričko a nohavice a bez náznaku akejkoľvek traumy odbehol k obďaleč stojacemu mužovi, ktorý sa na celej situácií ohromne rehotal. Asi jeho otec. Vďaka bohu za jeho zmysel pre humor...
Nasledujúceho dňa sme pokračovali do vnútrozemia.
Drsné vnútrozemie Albánska.
Osmanská Gjirocastra a Berat.
Albánsko ma nadchlo, príroda je divoká a krásna. Ľudia sú milí, nepokazení turizmom. S odvrátenou stránkou Albánska sme sa do konfliktu našťastie nedostali. Ako som už pred návštevou tejto krajiny s úsmevom hovorieval, "Veď všetci mafiáni sú už v Európe, zostali tam len normálny ľudia."
Ak vám neprekáža nevyhovujúca cestná sieť, už by vám nemalo nič brániť v spoznávaní tejto stále lacnej krajiny. Lacnejšie bolo už len Macedónsko. Ak ma pamäť neklame, tento rok Albánsko v Lonely Planet označili za jednu z top cestovateľských destinácií, tak sa poponáhľajte, kým tam nebudú davy.
Pre silné žalúdky odporúčam miestnu kuchyňu:-) Jednu z miestnych špecialít som si dal iba raz. Smradľavé vnútornosti zo starého capa boli skúškou odvahy v ktorej som síce obstál ale už som si to radšej nezopakoval.
Albánsko sme opúšťali severne od Skadarského jazera, čím sme sa vlastne vydali už na spiatočnú cestu.
Najbližšie nás čakala Čierna Hora. Každý, kto má rád prírodu vie, že to mal byť ďalší vrchol našej cesty.
Príklady nádhernej a rôznorodej prírody na malom území - Čierna Hora.
Národný park Durmitor s kaňonom rieky Tara, 1300 metrov hlbokým. Pár dni pred našim príchodom napadalo nečakané množstvo snehu. Pripomínam naše letné gumy na aute.
V Žabljaku sme sa zdržali dva dni, užívajúc si tú krásu a dopĺňali vyčerpané sily z Albánska. Počas sezóny je tu hlava na hlave, my sme si však užívali neskutočný pokoj a súzvuk s prírodou. Bolo to jedno z dvoch miest, kde sme nemali dopredu dohodnuté ubytovanie. Vychádzajúc z dostupných informácii sme ho chceli nájsť na mieste, na privátoch. Je to tak omnoho lacnejšie. Asi po pol hodinke sme sa už skladali u pohostinných miestnych a občerstvovali sa tuhou rakiou a miestnym domácim koláčikom.
Slansko jazero, ktoré sme míňali pri našom presune na pobrežie do Kotorskej zátoky.
Kotorská zátoka a samotný Kotor so svojou pevnosťou.
Ďalšou krajinou, ktorú sme sa rozhodli prebrázdiť krížom krážom bolo Chorvátsko s krátkou zachádzkou do Bosny a Hercegoviny.
Prvý bol tak známy Dubrovník s v Európe najzachovalejším mestským, až 25 metrov vysokým, opevnením.
Nevynechali sme ani ostrov Lokrum, kde sa rekreovala všetkým dobre známa Sisi.
Pokračovali sme na Split so zastávkou v Mostare, kde sme si pozreli miesta najtvrdších bojov počas nedávnej vojny. Opravený most spájajúci moslimskú a kresťanskú časť mesta s priľahlým okolím v nás navodzoval pocit, že sme niekde v Turecku. Na obed som si dal burek, teda tri, tak bol dobrý a vyrazili sme späť do Chorvátska.
V priebehu nasledujúcich dní sme si pozreli to naj zo Splitu, Trogiru a Šibeníka. Spravili si výlet na Hvar do Stareho Gradu a tešili sa na Plitvické jazerá.
Počul som o nich, že v sezóne je to tam strašné. Hlava na hlave, ako v nákupnom centre. My sme mali prázdne chodníky a park takmer len pre seba.
Strávili sme tam celý deň a odmenou nám bola zmena počasia z rannej hmly a dažďu na celkom pekný deň. A bez davov turistov, ktorých od návštevy odradilo neprívetivé ranné počasie.
Odtiaľ už len do Poreču a s dôležitou zastávkou v Slovinsku späť na matičku hrudu.
Na záver sme si nechali to najlepšie. Ak by ste mali na vlastné oči vidieť len jedno z týchto miest, ktoré sme na tomto výlete navštívili, mala by to podľa mňa byť Skocjanská jaskyňa v Slovinsku. Výhodou je aj to, že je takmer na ceste, ktorú každoročne absolvujú desiatky tisíc Slovákov na svoju dovolenku do Chorvátska. Podzemný kaňon s riekou vymytou dutinou v dĺžke piatich futbalových ihrísk a výške takmer dvoch, s perejami hučiacej vody pod vašimi nohami a miznúce stopy po prvých prieskumníkoch v kolmých stenách je fascinujúci. A to nielen pre priaznivcov divokej prírody. Aj za tých 20€ vstupného to rozhodne stojí. Asi najsugestívnejší výtvor prírody, čo som v Európe videl.
Medzičasom sa mi podarilo navštíviť Pobaltie s Fínskom a Indonéziu. Tak sa vám pokúsim v najbližšom období aj z týchto krajín sprostredkovať moje zážitky.
