Či už to bol Nový Zéland, Austrália, Indonézia, Mexiko, USA, Kanada alebo ďalšie krajiny, do drvivej väčšiny z nich sa chcem opäť vrátiť.
A tak to je aj s nedávno navštíveným Fínskom. Cestu som pripravoval pomerne dlho, bolo ju totiž potrebné vtesnať do krátkych 9 dní.
Vyrážali sme v piatok podvečer v počte 3 vodiči, 1 auto. Čakali nás pomerne dlhé presuny, až 12 hodín za volantom denne, a to je predsa len trochu moc na jedného, či dvoch vodičov. Nakoniec náš spolucestujúci, ktorého som priveľmi nepoznal a predstavila mi ho moja partnerka, sa prejavil ako veľmi dobrá partia na cestovanie. Škoda, že na najbližší výlet sa s nami nevyberie kvôli svojim neodkladným povinnostiam.
Hádam sa nám to opäť podarí pri mojej do budúcna plánovanej návšteve Nórska či Islandu, keďže ho to na sever ťahá rovnako ako mňa.
Po dve a pol hodine jazdy sme dorazili do Skalitého, jednej z najdlhších obci na Slovensku, kde sme si užili pohodlie a servis mojej širšej rodiny, ktorá nás skoro ráno s prianím šťastnej, i keď pre nich nepochopiteľnej cesty, vyprevádzala.
Najbližšia zastávka Varšava. Kto bol v Poľsku, vie, že cestovať tam autom je mizéria. Nekvalitné cesty prepchané autami s minimom diaľnic, či rýchlostných ciest. Naopak výhodou pre niekoho je, že vodiči tam nedodržujú rýchlostné limity a ak k takým patríte aj vy, rýchlo a ľahko zapadnete:-). Keď som bol v Poľsku prvýkrát, zdali sa mi cesty horšie. Ale bude to asi tým, že som medzičasom navštívil Albánsko a v porovnaní s ním majú Poliaci úžasné cesty.
Rýchle ubytovanie v hosteli a hor sa spoznávať staré centrum Varšavy, ktoré bolo počas II. svetovej vojny zrovnané so zemou. Pekné, i keď Krakov so svojim Wawelom rozhodne netromfne.
Ako som už písal v niektorom z predchádzajúcich blogov, na cesty vyrážam skoro ráno a pri tomto výlete to platilo obzvlášť. Bolo len pár dni, kedy sme vstávali neskôr ako o piatej, či šiestej.
Ďalšie ubytovanie sme mali dopredu zjednané vo Vilniuse ale cestou sme chceli vidieť Mazurské jazerá, hrad Trakai i malebné archeologické nálezisko Kernave. A samozrejme samotný Vilnius.
Vilnius z niektorých pohľadov trošku pripomínal Banskú Bystricu ale vo väčšom.
Ďalšie veľmi skoré vstávanie a osem či deväť hodín v aute a privítal nás Tallin.
Na Slovensku sa staré priemyselné haly búrajú, tu ich vkusne dotvárajú...
Na druhý deň ráno sme mali zakúpené spiatočné lístky na trajekt do Helsínk. Po dvoch hodinách na palube sme vyrazili smerom na Raumu a následne do Tampere so zastávkou v Kivikyla – Sammallahdenmaki:-).
Fínsko je naozaj poriadne drahé. Ubytovanie v hostelovom dorme pre 10 osôb cez 30€ na osobu, ľahké raňajky tak 8€, obed, či večera okolo 20€. A to nehovorím o benzíne. Do krajiny som vstupoval s tak plnou nádržou, že sa takmer vylievala a opúšťal ju na výparoch. Napriek tomu som sa tankovaniu na samoobslužnom automate nevyhol. Celkom zážitok, keď mi v polovičke tankovania preplo návod v angličtine na fínštinu a nevedel som zo stojana dostať kreditku.
Z Tampere cez Petajavesi a Verlu späť do Helsínk. Cestou sme si dosýta zahubárčili, pár fotiek nájdete v predchádzajúcom blogu.
Prehliadka hlavného mesta vrátane vojenskej pevnosti na ostrove Suomenlinna s nočnou atmosférou, neskoré vstávanie (už sme sa veru potrebovali poriadne vyspať) a popoludňajší trajekt späť do Tallinu.
Neskorý príchod do Rigy a jej celodenná prehliadka. Je to vskutku so svojimi Art Nouveau budovami nádherné mesto.
Ešte neskorší príchod do Klaipedy na Kurskej kose so zastávkou v Šiauliaii so svojím pútnym miestom, Horou krížov. Kurskú kosu sme prešli po celej jej dĺžke na Litovskej strane, nahliadli do Ruska, vyliezli na Horu čarodejníc, nabrali trochu síl a vyrazili smerom domov.
Bolo to síce krátke ale o to intenzívnejšie. Fínska príroda si ma získala, sever krajiny musí byť úžasný. Už sa teším na ďalšiu návštevu.
Nás však čakala už len dlhá cesta späť na Slovensko s opätovným nocovaním vo Varšave. Počas celého výletu nás sprevádzala neuveriteľná náklonnosť počasia. Ako náhle sme nastúpili do auta, spustil sa dážď, väčšinou poriadny lejak, ako náhle sme mali vystupovať, dážď ustával. Len Verla bola výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Ísť do štátov, kde všetko fungovalo a nebolo treba improvizovať bolo príjemné. Ale chcelo by to opäť aspoň trošku adrenalínu z nepoznaného a nie vždy fungujúceho podľa očakávaní. Tak pomaly asi začnem pripravovať moju jarnú výpravu do Rumunských hôr. Pred tým ale ešte pripravím jeden foto blog z takmer tradičnej pobytovej dovolenky v Indonézií, ktorá zavŕšila moje bohaté tohtoročné cestovateľské úsilie:-)
