Pri mojom pobyte v Kosove nebolo pomaly človeka pri ceste, čo by sa za mnou neobzrel. Pocit, že nie som vítaný sa vo mne rýchlo uhniezdil napriek tomu, že nemal racionálny základ. Asi to bol len výsledok ich údivu, že vidia neobvyklé auto s cudzou ŠPZ-kou, ženúce sa nepovolenou rýchlosťou. Počas celého pobytu v Kosove som nevidel jediné auto s cudzou ŠPZ-kou. Zato veľa bez nich...
Pôvodne som plánoval v Kosove nocovať. Možno by to bolo v pohode ale som rád, že som tak nakoniec neurobil. Nikdy som sa na cestách a to som už niečo precestoval, nestretol s tak zvláštnym pocitom. Nebolo to tým, že by som tam mal zlú skúsenosť s ľuďmi, že by som mal problémy alebo niečo podobné. Práve naopak. Ľudia boli ochotní, nápomocní, i keď väčšinou sa ukázalo, že ich rady boli zlé. Ale to nemusel byť úmysel, keďže bol problém porozumieť si.
Bol to taký neurčitý pocit niekde vzadu v hlave a taktiež v žalúdku, že keby sa niečo nedajbože stalo, ľahké to nebude. Tento pocit ma sprevádzal celý čas, ktorý som v Kosove strávil. Asi 12 hodín. S odstupom času si spomínam iba na dva okamžiky, keď ma tento pocit na asi hodinku opustil. Vždy to bolo, keď som bol v areáli kláštorov, ktoré som chcel navštíviť a sú mimochodom nádherné (foto nabudúce). Asi to bolo tým, že auto som vždy odstavili pri opevnenej a ozbrojenej hliadke KFOR, ktorá areály strážila. Takže bolo postarané o bezpečnosť auta i posádky.
Deprimujúce bolo hlavne to, že kdekoľvek v Kosove chcete trafiť, nemáte takmer žiadnu šancu. Navigácia ukazuje len bielu obrazovku, dopravné značenie v odľahlých oblastiach neexistuje, mapy sú neaktuálne a nikto vám nerozumie. Cieľom mojej návštevy Kosova boli štyri konkrétne miesta...videl som len dve.
Nadmerná dávka adrenalínu v mojich žilách nebola spôsobená len tým, čo som už napísal. Pridala mi aj skutočnosť, že v Kosove neplatí zelená karta. Na srbsko-kosovských “hraniciach“ si kupujete miestne poistenie, ktoré platí iba na území Kosova a stojí 50€. Lenže na hraniciach mi žiadne nepredali. Napriek opakovaným dotazom. Možno spôsobené tým, že som išiel cez menej frekventovaný prechod. A o to autentickejší. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sme boli jediným autom za celý deň. Odkázali ma do Mitrovice, že tam si ho vraj mám kúpiť. Že to nemôžem minúť a nech sa spýtam. V dobrej viere som teda pokračoval, Mitrovica bola po ceste. To som ešte ale nevedel, že značenie takmer neexistuje a nikto mi nebude rozumieť. Dlho netrvalo a hľadanie danej budovy som vzdal a pokračoval bez poistky. V tomto momente sa môj nepríjemný pocit prihlásil o slovo a začal ma sprevádzať ako tretí člen našej posádky. Vôbec si neviem predstaviť, čo by sa dialo, keby som mal náhodou nehodu. Možno by som škodu uhradil na mieste vlastnými orgánmi:-)
Našťastie sa nič také nestalo a pri opúšťaní krajiny do Macedónska sa pri kontrole poistky nado mnou colník, po tom čo som mu vysvetlil, že som mal snahu poistku kúpiť, zľutoval a bez akýchkoľvek problémov ma pustil z krajiny. Za pár šedivých vlasov a “pocuchané“ nervy mi bola odmenou príjemná úspora v rozpočte.
Ak by ste náhodou išli do Kosova autom, čas, ktorý tam plánujete stráviť vynásobte dvomi až tromi. Bude to bližšie k realite, ktorá vás čaká. Najmä ak idete do odľahlých oblastí, kde nikto nechodí, len blázon ako ja. A moja partnerka, ktorú som pre istotu dopredu neinformoval o detailoch, to by som totiž nakoniec mohol cestovať aj sám.
Už nabudúce popis celej “Balkántour“ aj s nejakými fotkami.
