Pamätám si časy, keď ma mama poslala k susede po vajíčka, múku alebo inú drobnosť, ktorá jej chýbala. A o deň neskôr som už opäť klopal u susedy a so slovami vďaky vracal pred chvíľou kúpené vajíčka, múku alebo inú drobnosť. Nebolo rodiny v našom paneláku, ktorá by si občas niečo takto nepožičala.
Často počúvam, ako sa doba zmenila. Na dedine vraj ešte ako tak, človek človeku pomôže. Čím menšia dedina, tým bližšie k sebe jej obyvatelia majú. Ale čo v takej Petržalke? Alebo inom veľkom sídlisku.
Niečo nám chýba, skočíme do auta a problém je vyriešený. Sú ale situácie, kedy to tak ľahko nejde. A nie je to tak dávno, kedy sa mi podobná prihodila.
Táto skúsenosť mi ale ukázala, že doba sa zas až tak nezmenila. Len ja som sa odnaučil poprosiť suseda o pomoc.
Pokazila sa mi chladnička. Podvečer pred predĺženým víkendom. Plná potravín. Rodina ďaleko, priatelia tiež. Nuž vybral som sa opäť po 25 rokoch poprosiť susedu. Len tentokrát ma neposlala mama, ale moja polovička.
Naše potraviny skončili na 3 dni u susedy v chladničke, ktorej som pravidelne vyklopkával, ako sa blížil čas raňajok, obeda, večere.
Cítil som sa veľmi nepríjemne, nerád obťažujem. Pocit ale s každým zaklopaním slabol a postupne zmizol. Navyše keď mi dvere otvárala vždy usmiata suseda alebo jej decka. Po 6 rokoch bývania na jednej chodbe sme sa spoznali. Srdečne sa zdravíme a vždy, keď sa stretneme, podebatujeme vo výťahu.
Chcel by som si takto podebatovať aj s ostatnými susedmi. A nie ticho stáť vo výťahu a hľadieť do blba. Ale nemajú záujem. Nemáme spoločný zážitok, nič nás nespája. Sme si ľahostajní. Nabudúce pôjdem po pomoc asi za niektorým z nich:-)
A prečo toto píšem?
Kto čítate moje blogy, viete, že sa snažím vybudovať na internete komunitu, kde si ľudia zo susedstva navzájom pomáhajú, ak potrebujú niečo požičať, spraviť alebo sa naučiť. Odcudzili sme sa, treba si opäť nejako nájsť cestu k sebe, pootvoriť svoje dvere. Tak prečo nezačať u nás, keď susedove dvere sú zatiaľ zatvorené a tie naše dokorán otvorené?
Je nás už takmer 900, veď sa presvedčte sami.
Viete, čo trápi väčšinu používateľov? Nie, „čo ak mi niekto niečo pokazí, nevráti", ale „čo ak ja náhodou niekomu niečo poškodím?"
Je to úplne naopak, však?
