Keby Hutka vedel, mohol by byť aj udavač

Život nepovšimnutého človeka je smutný, idete po ulici, nik sa vám nepozdraví, rozbijete výklad a ani vás nezavrú, kričíte a nik vás nepočuje. Mňa si napríklad nevšíma ani fotobunka na benzínke. Je to strašné. Ale prišiel som na to, ako celý problém s neviditeľnosťou vyriešim. Príklad si beriem od pána Hutku. Keby nebol napísal pesničku Udavač, mnohí by si mysleli, že umrel. Je ťažké čakať na ďalšiu nežnú revolúciu a oprášiť tak starý hit Náměšť. Co je nejkrásnější? Oživovať staré hviezdy. Po námet nešiel ďaleko – každý predsa pľuje na Nohavicu, eštebák jeden hnusný, nikdy ho nechcem ani počuť. Každý si pesničku vypočuje, jej hutná výpoveď hovorí za všetko. Čo na tom, že je poeticky mizerná a spevne labilná?! Máme hanlivý song a Hutka je v kurze. Akurát, že sa pánu Hutkovi môže stať, to, čo sa mu deje v tomto texte. Nájde sa ďalší očierňovač a zhodí ho z piedestálu. Napríklad nejaký zabudnutý bratranec z desiateho kolena, ktorý si spomenie, čo kedysi urobil Hutka v civilnom živote. Možno dal niekomu neprávom po papuli, možno ukradol na pieskovisku formičky. Isteže je Nohavicova eštébácka minulosť nepekná a odsúdeniahodná. Akurát, že ho ľudia nepočúvajú ako Ježiša, ale ako umelca. Pekný nie je Nohavica, ako sa smeje Hutka, ale jeho tvorba. A na tom, že ho budú počúvať milióny ľudí aj naďalej, nezmení nič ani protestná pieseň tvorcu revolučnej hymny. Au! Opäť som narazil do dverí na fotobunku. Ja to asi nezmením. Zomriem neznámy a neviditeľný. Aspoň, že Hutku pozná dosť ľudí...