Blíži sa tichá noc...Vo vianočnom cirkuse, plnom kolied, rozprávok a farebných svetiel sa cítim ako ryba vo vode. Naša postkomunistická rodina poctivo opakuje stáročné rituály oslavy narodenia Ježiška (vrátane prelomenej oplátky), otec konštruuje papierové stromčeky s diódami a elektronickou Tichou nocou. Jednoducho ideálna atmosféra na tiché, romantické prežieranie sa do nového roku. Iba jedna súčasť Vianoc z našej rodiny natrvalo zmizla – kapor. „Toto jesť nebudem, ešte ráno sa na mňa chuderka ryba pozerala z vane mútnymi očami,“ komentovala pred niekoľkými rokmi mama jediný pokus môjho otca o ukotvenie kapra do vianočných tradícií. Neúspešne. Všetko, čo si z onoho večera pamätám je môj strach z bitky, ktorá sa odohrala za zatvorenými dverami kúpeľne. Našťastie vyhral súboj otec, lebo inak by hlavou našej rodiny ostal nič nehovoriaci kapor. Obral by nás o vaňu, otcovskú výchovu a naša rodina by časom upadla a stala sa sociálnym prípadom.