Vianoce sa ma zatiaľ nedotkli

Možno to ešte len príde, tak ako pred rokmi, keď som počas Štedrého večera novinárčil v Dome dôchodcov v Spišskej Novej Vsi. Keď im počas kapustnice im „odišla“ jedna z babiek, tiež to nespôsobilo veľa plaču, Vianoce bežali naplno ďalej. Aj vtedy, keď nadobro zamrzol úsmev na tvári novoveskému maskotovi Forišovi , najznámejší pijan, humorista a takmer bezdomovec v meste.
Možno ma ten pocit ešte chytí a budem sa hanbiť, že celý rok zabúdam na svoju blízku rodinu. Prípadne sa ten pocit rozšíri a spomeniem si na všetky zlé veci, ktoré som v živote spravil. Napríklad pánu Gustávovi Krajčimu, ktorému som pred rokmi sľúbil solídnu reportáž o jeho rodine. Úprimne ma pozval k sebe domov, ukázal mi svoje lovecké trofeje, manželku a dcéru a ja, falošník, som nikdy článok nedopísal, nie to ešte ho uverejniť. Alebo si spomeniem, ako som sa na predvolebnom mítingu díval pani Zuzane Martinákovej do výstrihu (ako obyčajný človek) a pritom som novinárskym uchom počúval, čo si rozprávajú o Mikulášovi Dzurindovi . Bolo to zákerné, priznávam. Ale vtedy som písal o rómskej problematike, takže som musel byť šikovný... To sa už iba ospravedlňujem. A až tak ma zase Vianoce nezasiahli, až natoľko som sa im nepoddal!
Neviem, ako sa to stalo. Padala hviezda a narodil sa malý Ježiško. Rybári nám pre veľký úspech opakujú stanovy svojho spolku a my si ich občas aj zapamätáme. Nezabudneme ich ako meno babky z Domova dôchodcov, či fakt, že naši blízki sú tu s nami dennodenne. Sú to obyčajní ľudia, ktorí majú svoje plné mená. Napríklad Foriš bol Ján . Šťastné a veselé!